< Otázka týkajúca sa Biblie z Marka

Otázky, ktoré sa týkajú viac ako jedného evanjelia, sú rozoberané v prvom evanjeliu, v ktorom sa vyskytujú, alebo sú uvedené v sekcii „Evanjeliá“.

Otázka: Aké sú niektoré charakteristické prvky evanjelia podľa Marka?

Odpoveď: Evanjelium podľa Marka je evanjelium činu. Marek často používa slovo „hneď“. Zdôrazňuje Krista ako služobníka. Uzdravoval, nasycoval, vyháňal démonov a dal svoj život ako výkupné za mnohých. V Markovi je zaznamenaných trinásť zázrakov. Kristus je nádejou pre jednoduchých ľudí. Kľúčovým úryvkom je Marek 10:45.

Pokiaľ ide o jazyk, niektorí vidia podobnosti medzi slovami v Petrovom a Markovom evanjeliu. Marek bol vlastne Petrovým tlmočníkom. Marek má najjednoduchšiu slovnú zásobu zo všetkých evanjelií.

Pokiaľ ide o podobnosti, približne 90 % veršov v Markovi má nejakú paralelu v Matúšovi.

Pokiaľ ide o falošné náboženstvá, Marek 1:9–11, ako aj Matúš 3:16–17 sú dobré pasáže, ktoré ukazujú pentekostálom veriacim v jednotu, že Otec, Syn a Duch nie sú totožní ani len tromi „formami“ jednej osoby.

Otázka: Čo vieme o Markovi ako osobe v Markovom evanjeliu?

Odpoveď: Marek bol tlmočníkom Petra, a tak by sa Marek v istom zmysle dal nazvať „Petrovým evanjeliom“. Samotný Marek však bol pravdepodobne očitým svedkom, a sme si tým pomerne istí na základe detailu, ktorý by nikto iný nezachytil. Marek 14:51 hovorí o mladíkovi v Getsemanskej záhrade, ktorý utiekol nahý. Aj raní kresťania uznávali, že Marek bol autorom tohto evanjelia.

Markovo evanjelium obsahuje väčší počet latinských slov ako ostatné evanjeliá, napríklad census, denarius, legion a praetorium. Mark je latinské meno, zatiaľ čo Ján je hebrejské meno. V publikácii „Bible Knowledge Commentary: New Testament“ na strane 99 sa uvádza, že v Markovi 5:9; 6:27; 12:15,42; 15:16,39 boli namiesto gréckych ekvivalentov použité latinské výrazy. V dvoch vetách, v Markovi 3:6 a 14:65, Marek používa latinskú, nie grécku konštrukciu, akoby latinčina bola jeho materinským jazykom a gréčtinu sa naučil neskôr. V Markovi 6:48 a 13:35 sa používa rímsky čas. Aramejské výrazy sú preložené do gréčtiny v Markovi 3:17; 5:41; 7:11,34; 9:43; 10:46; 14:36; 15:22,34.

Otázka: Prečo v Markovi chýba rodokmeň, aký sa nachádza v Matúšovi a Lukášovi?

Odpoveď: Zdá sa, že Markove zámery pri písaní boli trochu odlišné od zámerov Matúša a Lukáša.

Matúšov evanjelium je napísané skôr pre Židov, ktorí kládli dôraz na rodokmeň, a Matúš zdôrazňuje Krista ako kráľa, pričom rodokmeň je pre kráľov dôležitý.

Mark kladie dôraz na to, že Kristus bol služobníkom, a zdôrazňuje Jeho činy a službu.

Lukáš zdôrazňuje Ježišovo ľudstvo a jeho dielo bolo nepochybne určené skôr gréckemu publiku. Lukáš zaznamenáva najviac podobenstiev.

Ján zdôrazňuje Ježiša ako Boha a zameriava sa na sedem znamení, ktoré Ježiš vykonal.

Q: Marek svojím používaním slova „hneď“ vytvára dojem, že Ježišova služba trvala len niekoľko mesiacov, od zbierania obilia počas žatvy v Markovi 2 až po Veľkú noc v 11. kapitole. Ježiš, prerušený, s. 42

Odpoveď: Prečítal som si celú kresťanskú prednicejskú literatúru s výnimkou dvoch kníh a veľkú časť zachovanej gnostickej a ebionitskej literatúry a nenašiel som ani jedného prednicejského autora, či už kresťana alebo gnostika, ktorý by si myslel, že Marek naznačil, že Ježišovo pôsobenie trvalo len niekoľko mesiacov. Učenci by mali byť opatrní, aby do starovekých spisov nevkladali svoje vlastné inovatívne teórie. Som presvedčený, že rôzni ľudia môžu v Biblii nájsť najrôznejšie dojmy, ak sa budú dostatočne snažiť.

Otázka: V Mk 1,2, dopĺňa tu Marek Malachiáša 3,1?

Odpoveď: Marek parafrázoval Malachiáša tesne predtým, ako sa odvoláva na Izaiáša.

V masoretskom texte znie Malachiáš 3:1 takto: „Hľa, posielam svojho posla, a on mi pripraví cestu predomnou…“ (doslovný preklad Greena)

V Septuaginte sa v Malachiášovi 3:1 píše: „Hľa, posielam svojho posla, a on premeria cestu predo mnou…“ (Sir Lancelot C.L. Brenton)

V Markovi 1:2 sa píše: „Hľa, posielam svojho posla pred Tvojou tvárou, ktorý Ti pripraví cestu pred Tebou.“ (Greenov doslovný preklad) Všimnite si pridané slová „pred Tvojou tvárou“ a „Tvoj/Teba“ namiesto „môj/Mňa“.

V odpovedi je potrebné zohľadniť dva body.

1. Marek zmenil zámená, čo však v tomto prípade nemení význam.

2. Keďže „pred mnou“ je posledná fráza, pridanie „pred tvojou tvárou“ na zdôraznenie opakovania tiež nemení význam.

Otázka: Hovorí Mk 1,2 „v prorokoch“ alebo „v prorokovi Izaiášovi“?

Odpoveď: V tomto prípade existuje varianta rukopisu.

„V prorokoch“ sa nachádza v nasledujúcich rukopisoch: Alexandrinus, sýrsky, bohairský koptský, arménsky, etiópsky, Irenejov a ďalšie rukopisy. Najdôležitejšie je, že to isté uvádza aj byzantský lekcionár.

„V prorokovi Izaiášovi“ alebo „V Izaiášovi, prorokovi“ sa nachádza vo väčšine ostatných rukopisov, vrátane Sinaiticus, Vaticanus, sahidického koptského, gotického, Bezae Cantabrigiensis atď., ktoré spomínajú Izaiáša. V gréckom Novom zákone (Aland et al., 3. vydanie) je tejto variante priradená neistota „A“, čo znamená, že je „prakticky isté“, že Izaiáš bol spomenutý.

Ide o zaujímavé miesto, kde sa Textus Receptus odchyľuje od byzantskej rodiny textov, avšak KJV a NKJV sa pridržiavajú Textus Receptus.

Otázka: V Mk 1,2, povedal Izaiáš toto všetko?

Odpoveď: Nie, ide o výpočet troch proroctiev (Exodus 23:20 (LXX), Malachiáš 3:1 (masoretský text) a Izaiáš 40:3 (LXX)). V diele „Bible Knowledge Commentary: New Testament“ na strane 102 sa uvádza, že to odráža bežnú prax citovania viacerých pasáží s jednotiacou témou. Každé proroctvo spája nádejné očakávanie predchodcu s varovaním v prípade neposlušnosti. Toto sa nazýva „reťaz svedectiev“.

Otázka: Aké sú v Mk 1,2 rozdiely medzi týmito veršami zo Starého zákona v masoretskom texte a v preklade Septuaginty (LXX)?

Odpoveď: Marek 1:2 je reťaz svedectiev (tiež nazývaná zlučenie) troch veršov.

Exodus 23:20 v masoretskom texte hovorí: „Hľa, posielam pred tebou anjela, aby ťa strážil na ceste a priviedol ťa na miesto, ktoré som pripravil.“ Preklad Septuaginty (LXX) hovorí: „A hľa, posielam svojho anjela pred tvojou tvárou, aby ťa priviedol do zeme, ktorú som pre teba pripravil.“

Malachiáš 3:1 v masoretskom texte hovorí: „vyčistite cestu“, zatiaľ čo preklad Septuaginty (LXX) hovorí: „premerajte cestu“

Izaiáš 40:3 v masoretskom texte hovorí: „ten, kto volá… priamo v púšti hlavnú cestu“. Preklad Septuaginty (LXX) hovorí: „ten, kto volá… priamo cesty“.

Hebrejský preklad je prevzatý z doslovného prekladu Jaya P. Greena. Preklad zo Septuaginty pochádza z prekladu Sira Lancelota C. L. Brentona s názvom The Septuagint: Greek and English.

Otázka: Čo presne znamená odpustenie hriechov v Mk 1,4?

Odpoveď: Odpustenie hriechov je to isté ako odpustenie hriechov. Pred Ježišovou dobou Izraeliti vykonávali opakované rituálne umývania na účely očistenia. V Jeruzaleme bolo mnoho „mikv“, čo boli obradné nádrže na umývanie. Židia tiež vykonávali jednorazové „krsty“ pohanov, ktorí konvertovali, aby zmyli ich pohanskú nečistotu. Vodný krst je niečo, čo robíme ako znamenie nášho spasenia. Je to tiež záruka dobrého svedomia voči Bohu (1. Petrov 3:21).

Podrobnejšiu odpoveď nájdete v knihe Ťažké výroky Biblie, s. 404–406.

Otázka: Keďže krst v Mk 1,4.9 a Lk 3,3 slúžil na odpustenie hriechov, prečo bol Ježiš pokrstený, keď bol podľa Hebrejom 4,15; 2 Korinťanom 5,21; Ján 8,46 a 1. Petrovho 1,19 bez hriechu?

Odpoveď: Ján Krstiteľ mal zrejme na mysli tú istú otázku, keď sa v Matúšovi 3:14 spýtal Ježiša, prečo sa dá krstiť. Ježiš naznačil odpoveď v Matúšovi 3:15–16. Ježiš nepovedal, že sa dal pokrstiť kvôli odpusteniu hriechov, ale povedal, že to bolo na to, aby „naplnil všetku spravodlivosť“. Máme nasledovať Kristov príklad a Kristus sa dal pokrstiť.

Otázka: Keďže v Markovi 1:5 sa píše, že celá Judea vyšla pozrieť sa na Jána, znamená to, že išli všetci?

Odpoveď: Nie. Nehovorí sa tam o každom jednotlivcovi, ale skôr to znamená, že mnohí ľudia zo všetkých častí Judey vyšli, aby videli Jána.

Otázka: Ako Ježiš v Mk 1,8 krstí Duchom Svätým?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

1. Keď sa človek kajá a uverí v Krista, je v ňom znovuzrodený a pokrstený Duchom Svätým.

2. Potom v nej prebýva Duch Svätý.

3. Všetci kresťania majú Ducha Svätého. (Rímskym 8:10, 11, 15)

4. Prijatie Ducha Svätého sa deje pred krstom vodou, ako to ukazuje Skutky apoštolov 10:44–48.

Q: Keďže v Mk 1:10 Duch Svätý zostúpil z neba v podobe holubice, znamená to, že Duch Svätý nie je osobou, ako si to možno myslia Svedkovia Jehovovi?

Odpoveď: Nie. Schopnosť zjaviť sa v podobe holubice nijako neobmedzuje inteligenciu, emócie ani iné vlastnosti Ducha Svätého. Podobne aj v Starom zákone to, že sa Boh zjavil v podobe horiaceho keru, nijako nezmenšilo Božiu veľkosť.

Otázka: Prečo v Mk 1:12 poslal Duch Svätý Ježiša na púšť, aby bol pokúšaný?

Odpoveď: Písmo to neuvádza. Možno bolo potrebné vyriešiť túto záležitosť, než mohol Ježiš začať svoje pôsobenie. Ak ste kresťan, existujú pokušenia, nad ktorými musíte neustále víťaziť, aby vás Boh mohol vo väčšej miere používať?

Otázka: Je v Mk 1,14 „evanjelium Božieho kráľovstva“ to isté ako „evanjelium Kristovo“?

Odpoveď: Áno, s tým rozdielom, že v tomto čase Ježiš ešte nekázal o svojej smrti, zmŕtvychvstaní a druhom príchode. To, čo tu Ježiš kázal, bolo teda len časťou Jeho konečného posolstva.

Otázka: Prečo v Mk 1,14–15 Marek začal s galilejskou službou a vynechal prvú judskú službu opísanú v Jánovi 1,1–4,54?

Odpoveď: Ježiš začal svoje pôsobenie v Galilei. Ján 1,43–2,12 sa odohrávalo v Galilei. Ján 2,13–4,3 sa odohrávalo v Judei a Ján 4,4–42 v Samárii. Marek tieto časti nezaznamenal. Hoci Marek neuvádza dôvod, mohlo to byť tým, že nebol s Ježišom počas začiatkov jeho pôsobenia a nezaznamenal, čo o tom povedal Peter.

Mimochodom, Galilea mala šírku len 30 míľ a dĺžku 60 míľ. Pre porovnanie, Galilea je o niečo väčšia ako štát Rhode Island (37 míľ široký a 48 míľ dlhý) a Luxembursko (35 míľ široké a 57 míľ dlhé).

Otázka: Ako mohlo byť v Mk 1,15 Božie kráľovstvo blízko?

Odpoveď: Božie kráľovstvo bolo blízko, je tu v nás a príde.

Bolo blízko: Ježiš je kráľ kráľov a tam, kde je On, možno povedať, že je Božie kráľovstvo blízko.
Je tu v nás: Božie kráľovstvo je dnes vo veriacich. Na zemi sa však zatiaľ neprejavilo v žiadnej viditeľnej podobe. Človek, ktorý verí v Krista, sa stal občanom Božieho kráľovstva.

Príde: Božie kráľovstvo sa v tomto svete viditeľne neuskutoční, kým Mesiáš opäť nepríde a nezriadi svoje kráľovstvo na zemi.

Otázka: V akom zmysle je získavanie učeníkov v Mk 1,16–18 podobné rybolovu?

Odpoveď: Obe sú umením. Obe vyžadujú trpezlivosť, zručnosť, rozlišovaciu schopnosť, vytrvalosť a ticho. Ticho znamená ustúpiť do pozadia a dať Krista do popredia.

Otázka: Aké sú v Mk 1,16–45 päť tvrdení o autorite, ktoré Ježiš vyslovil v 1. kapitole Marka?

Odpoveď: Tu je päť spôsobov, akými Ježiš v tejto pasáži uplatnil svoju autoritu.

Mk 1,16–20 Ježiš prejavuje autoritu tým, že volá ľudí, aby sa stali jeho učeníkmi.

Mk 1,21–22 Ježiš uplatňuje svoju autoritu vo svojom učení.

Mk 1,23–28 Ježiš uplatňuje svoju autoritu nad nečistými duchmi.

Mk 1,29–34 Ježiš prehlasuje svoju autoritu nad chorobami, a to nad horúčkou aj nad chorobami všeobecne.

Mk 1,39–45 Ježiš si nárokuje autoritu konkrétne nad malomocenstvom.

Otázka: V Markovom evanjeliu vidíme, že Ježiš svoje mesiášstvo držal v tajnosti (Mk 1, 24; 1, 34; 5, 43; 8, 30; 9, 9), avšak v ostatných evanjeliách ho zvyčajne vidíme, ako otvorene upútava pozornosť ľudí na seba ako Syn Boží prostredníctvom svojich slov alebo skutkov. Prečo?

Odpoveď: Na začiatku svojho pôsobenia medzi Židmi sa Ježiš predstavoval ako ten, kto koná Božie skutky, a neskôr ako Mesiáš, Syn Boží. Táto počiatočná utajenosť sa nevyskytuje len v Markovi, ale ani v Matúšovi 5:1–11:24 nenájdeme žiadnu zmienku o tom, že by bol Mesiášom alebo Synom Božím. Po poprave Jána Krstiteľa vidíme, že Ježiš sa viac odhaľuje, počnúc Matúšom 11:27. V Lukášovi 6:5 Ježiš vyhlásil, že je Pánom soboty, ale nešiel ďalej, kým Otec nevykonal zázrak premenenia v Lukášovi 9. Samozrejme, v čase, keď sa Ježiš spýtal Šimona Petra, za koho ho ľudia považujú, stal sa Ježiš priamejší.

Otázka: Prečo v Markovi 1:24 démoni verejne uznali Ježiša?

Odpoveď: Písmo to neuvádza. Možno chceli príliš skoro prezradiť Ježišovo tajomstvo, že je Mesiášom, ale to nie je veľmi pravdepodobný dôvod. Je pravdepodobnejšie, že dúfali, že ak Ježiša uznajú, nechá démonov na pokoji, aby mohli zostať v ľuďoch. Možno to bola logika démonov typu „ “, alebo, alternatívne, démoni sa nemusí vždy správať racionálne.

Otázka: V Mk 1,24–26, bol v tom mužovi jeden démon alebo viacerí?

Odpoveď: Mohlo to byť tak aj tak. Pri odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

1. Keď sa v Mk 1,24 používa slovo „my“, mohlo by sa to vzťahovať na viacerých démonov, na jedného démona a toho muža, alebo na viaceré osobnosti v tom mužovi, či na jedného démona.

2. V Markovi 1:25-26 sa Ježiš obrátil na démona len ako na jedného.

3. Démon mohol byť len jeden, ale vydával sa za viacerých.

4. Nič nehovorí, že démon musí byť individuálna bytosť ako zviera. Nič v Písme nezakazuje, aby niektorí démoni boli ako rastliny alebo bunky, ktoré sa delia, hoci Písmo o tejto špekulácii mlčí.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 1,34; 3,11–12; Lk 4,34–35 a Lk 4,41 nedovolil démonom hovoriť?

Odpoveď: Všetky tieto prípady sa odohrali na začiatku Ježišovho pôsobenia. V Markovi 1:34 sa uvádza, že to bolo preto, lebo démoni vedeli, kto je Ježiš. Mužovi, ktorého uzdravil na začiatku svojho pôsobenia, prikázal, aby to nikomu nehovoril (Marek 1:44–45). Keď Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, Ježiš vtedy prikázal učeníkom, aby to nikomu nehovorili (Matúš 16:20; Marek 8:30). Dôvodom teda pravdepodobne bolo, že Ježiš ešte nechcel, aby sa zverejnilo, že je Mesiáš. Chcel, aby ľudia videli jeho život, učenie a zázraky a mali čas sami sa rozhodnúť.

Viac o tom, prečo Ježiš chcel, aby to v tom čase zostalo tajomstvom, nájdete v knihe Ťažké výroky Biblie na s. 406–408.

Otázka: Keďže v Mk 1,37 „všetci“ hľadali Ježiša, hľadal ho naozaj každý jeden človek?

Odpoveď: Takmer každý človek v bezprostrednom okolí z nejakého dôvodu hľadal Ježiša. Bohužiaľ to neznamená, že všetci hľadali spásu u Ježiša. Mnohí ho možno hľadali len kvôli vzrušeniu z toho, že uvidia zázrak.

Otázka: Prečo v Mk 1,38 Ježiš nezostal na jednom mieste príliš dlho?

Odpoveď: Zdá sa, že Ježiš nespoliehal na to, že opakovaním priláka ľudí k sebe. Akonáhle mali ľudia dostatok informácií na to, aby sa o ňom rozhodli, Ježiš prešiel k iným, ktorí ho ešte nevideli.

Otázka: Aké pochybnosti mal malomocný v Mk 1,40–41?

Odpoveď: Malomocný nepochyboval o tom, že Ježiš má Božiu moc ho uzdraviť, ale pochyboval o tom, či ho Ježiš chce uzdraviť. Niektorí dnešní skeptici pochybujú o Božej moci. Iní však pochybujú o Božej láske alebo o tom, či sa o nás chce starať.

Ježiš ukázal, že sa o toho muža osobne stará. Podľa zákona sa človek, ktorý sa dotkol malomocného, stal nečistým. Ježiš však malomocného nielen uzdravil slovom, ale aj sa ho dotkol.

Otázka: Bol malomocný v Mk 1,40–44 dobrý, alebo nie?

Odpoveď: Malomocný sa zmenil. Nebol ani úplne dobrý, ani zlý pred zázrakom ani po ňom, ale po zázraku sa zmenil. Pred zázrakom malomocný pokorne prišiel s prosbou k Ježišovi vo viere, veriac v Kristovu moc. Zdalo sa však, že malomocný pochyboval, či ho Ježiš chce uzdraviť, alebo nie. Na druhej strane malomocný ponúkol Ježišovi milostivé východisko, ak by ho Ježiš teraz nechcel uzdraviť. Po tomto veľkom zázraku mal malomocný chuť povedať to všetkým. Normálne by sa dalo myslieť, že je to dobrá vec. Ježiš však požiadal malomocného, aby poslušne splnil len jednu jednoduchú vec: aby o tomto zázraku nikomu nehovoril – aspoň zatiaľ nie. Malomocný nedokázal splniť ani túto jednu jednoduchú vec.

Otázka: Prečo v Mk 1,44–45 ten muž neposlúchol Ježiša a všetkým rozprával o svojom uzdravení?

Odpoveď: Písmo to nehovorí, ale dnes vidíme ľudí, ktorí chcú požehnania a dobré veci z kresťanstva, ale nemajú žiadnu predstavu o poslušnosti či zodpovednosti. Mimo kresťanstva je to možno ešte rozšírenejšie. Niektorí vnímajú príťažlivosť New Age a niektorých iných duchovných hnutí ako sľub duchovnosti bez akýchkoľvek záväzkov.

V tomto prípade nešlo o reverznú psychológiu; Ježiš nechcel, aby ten muž o tom predčasne rozprával ostatným ľuďom.

Otázka: Ako mohli v Mk 2,4 odkryť strechu a spustiť toho muža dolu?

Odpoveď: Bežné domy v tej dobe boli zvyčajne postavené zo slamy, vysušeného blata a dreva. Stačilo len odstrániť slamu a prekopať sa cez vysušené blato.

Pre ochrnutého aj pre jeho priateľov to mohlo byť trápne, ale pravdepodobne na to nemysleli, chceli len, aby bol ich priateľ uzdravený. Boli by ste ochotní prejsť cez strechu kvôli priateľovi?

Otázka: Prečo v Mk 2,7 zákonníci usúdili, že Ježiš rúha, keď povedal, že mužovi sú odpustené hriechy?

Odpoveď: Židia si uvedomovali, že aby mohlo dôjsť k odpusteniu a zmiereniu, musí vinník požiadať o odpustenie toho, komu ublížil, a ten, komu bolo ublížené, mu ho musí udeliť. Keď Ježiš udelil odpustenie, stál n , na mieste Boha. Samotné „hrešenie“ by nebolo previnením voči samotnému Ježišovi – pokiaľ by Ježiš nebol Bohom.

V Markovi 2:8–9 je síce rovnako ľahké povedať jedno ako druhé, ale pre obyčajného človeka je rovnako nemožné urobiť jedno ako druhé.

Otázka: V Mk 2,10, bolo by rúhaním, keby Ježiš povedal, že jeho hriechy sú odpustené, keby Ježiš nebol Bohom?

Odpoveď: V tomto kontexte áno. Ježiš však neskôr vyhlásil Božie odpustenie pre tých, ktorí činia pokánie a obracajú sa ku Kristovi, a my môžeme v Božom mene hlásať to, čo On vyhlásil. Preto je prijateľné, aby protestanti aj kňazi hlásali, že hriechy danej osoby sú odpustené, keďže netvrdia, že majú túto moc sami, ale hlásajú to, čo povedal Boh. Pre niektorých z Ježišových poslucháčov by to určite bolo ťažko pochopiteľné slovo. Niekedy nám však Boh dáva ťažké výroky, aby sme ich strávili a dospeli k novému a hlbšiemu pochopeniu toho, kto vlastne je.

Otázka: Mal Ježiš v Mk 2,15 svoj vlastný dom?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zohľadniť tri body.

1. Ježišova matka niekde bývala a Ježišova „domovská základňa“ bola v Kafarnaume, takže možno mal Ježiš dom tam.

2. Slovo „jeho“ sa tu skôr vzťahuje na Leviho, nie na Ježiša, takže tu ide o Leviho dom, nie o Ježišov.

3. Samozrejme, v inom zmysle Ježiš ako Boh vlastní všetky domy na svete. To však nie je význam slova „jeho“ dom v tomto texte.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 2,17 povedal, že nevolá spravodlivých?

Odpoveď: Ježiš nevylučoval nikoho, ako ukazuje Rímskym 3:3–10, 23–24, keďže nikto nebol spravodlivý. Ježiš tu mal na mysli, že nezachraňuje tých, ktorí si mysleli, že sú takí spravodliví, že nepotrebujú Spasiteľa.

Otázka: Prečo v Mk 2,18–20 Ježišovi učeníci nepostili?

Odpoveď: Mnohí Židia sa postili skôr zo zvyku a tradície, nie z oddanosti Bohu, a učeníci z tohto dôvodu nemali potrebu postiť sa. Kresťania sa dodnes postia, aby sa sústredili na svoje modlitby a ako ďalší spôsob, ako vyjadriť svoj smútok alebo úprimnosť svojej prosby k Bohu.

Z ľahšieho hľadiska sa môžete pozrieť na ktoréhokoľvek kresťana, ktorý potrebuje schudnúť pár libier, a uvidíte človeka, ktorý má taký úžasný potenciál vyjadriť svoje modlitby pôstom.

Vážne, kresťania sa postia aj preto, aby sa priblížili k Bohu. Ježiš nebol proti pôstu, ale keďže učeníci už boli s Ježišom, v tom čase nemali potrebu postiť sa z tohto dôvodu.

Otázka: Aký je význam dvoch podobenstiev o odevoch a mechoch na víno v Mk 2,21–22 a Mt 9,16–17?

Odpoveď: Farizeji tvrdili, že by mali v tomto čase dodržiavať tradíciu pôstu, zatiaľ čo Ježiš hovoril, že evanjelium je niečo zásadne nové.

Z vonkajšieho hľadiska sa niekedy nové veci nedajú prišiť na staré, lebo staré to nevydržia.

Vnútorne sa niekedy stáva, že staré formy nedokážu pojmúť nový obsah bez toho, aby sa rozpadli.

Konkrétne pokiaľ ide o evanjelium, nemožno ho jednoducho prilepiť na to, čo už viete o Starom zákone; nie je to len preformulovanie toho, čo je v Starom zákone, ale „tajomstvo“, na ktoré sa až do príchodu Krista len naznačovalo.

Mimochodom, nie je úplne jasné, či „staré“ v týchto dvoch podobenstvách znamenalo Starý zákon, alebo Starý zákon spolu s tradíciami farizejov, ktoré boli k nemu pridané. Bez ohľadu na to, aké židovské alebo iné náboženské tradície človek môže mať, Dobrá zvesť nie je niečo, čo by ste mohli jednoducho pridať k akejkoľvek už existujúcej tradícii. Nakoniec, nech sú vaše srdcia otvorené voči Bohu; možno vám chce ukázať nové veci, ktoré neočakávate.

Otázka: Ako sa v Mk 2,22 organizácie stávajú ako staré mechy a strácajú schopnosť prispôsobiť sa novým veciam?

Odpoveď: Keď si zamieňajú ciele s úlohami. Hoci úlohy mohli pôvodne dobre zodpovedať cieľu, môžu sa stať zastaranými alebo sa môžu objaviť dôležitejšie úlohy. Potom však naďalej sledujú pôvodné ciele kvôli tradícii alebo kvôli dodržiavaniu postupu. Avšak ani nové, dobré ciele v rámci dobrého postupu nemôžu pokryť všetky prípady. Keď organizácie a ľudia stratia flexibilitu prispôsobiť sa a stratia schopnosť robiť kompromisy v veciach, na ktorých nezáleží, môžu stratiť svoju užitočnosť.

Otázka: Čo by sa v Mk 2,23–24 považovalo za nesprávne na trhaní obilia?

Odpoveď: Starý zákon nehovorí, že by na tom bolo niečo zlé. Farizeji však považovali akékoľvek zbieranie obilia, nech už bolo akokoľvek malé, za žatvu. Keďže žatva bola prácou, zakázali ju v sobotu.

Otázka: V Mk 2,26, stalo sa to za čias Abiatara alebo jeho otca Achimelecha?

Odpoveď: Skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible na strane 909 tvrdí, že ide o „faktickú chybu“, avšak v tomto prípade sa mýli. V tom čase žili obaja, Abiatar aj Achimelech, hoci Abiatarov otec Achimelech bol krátko nato zabitý. Podľa diela Encyclopedia of Bible Difficulties (Encyklopédia biblických ťažkostí), s. 362, grécky výraz epi Abiathar archiereos tu jednoducho znamená „v čase Abiatara, veľkňaza“. Abiatar vtedy nielenže žil, ale bol prítomný aj v čase, keď sa to stalo. Tento výraz je podobný výroku „v čase Dávida, vládcu Izraela“, hoci sa Dávid stal vládcom Izraela až neskôr.

Zhrnuté, stalo sa to za čias Abiatara, ktorý sa neskôr stal veľkňazom. Ako konštatuje publikácia When Critics Ask na s. 370: „Stalo sa to za čias Abiatara, ale nie počas jeho pôsobenia vo funkcii.“

Otázka: Keďže v Mk 2,27 sa píše, že sobota bola stvorená pre človeka (v gréčtine anthropos), znamená to, že celé ľudstvo musí dodržiavať sobotu?

Odpoveď: Nie, a to z troch dôvodov.

1) Aj keby bolo celému ľudstvu prikázané, aby ho dodržiavalo, Nový zákon v Kolosenským 2:16–17 hovorí, že po Ježišovom vzkriesení už nie je potrebné dodržiavať soboty (rovnako ako novmesiace a stravovacie zákony). Stará zmluva je teraz podľa Listu Židom 8:13 neplatná.

2) Ani v časoch Starého zákona Boh nikomu okrem Židov neoznámil, že majú dodržiavať sobotu. Soboty, sviatky a novmesiace boli podľa 2. Kroník 2:3 trvalým nariadením pre Izrael.

3) V Markovi 2:27 je slovo anthropos len všeobecný výraz pre muža (alebo človeka). Nemôžeme však pripisovať slovu anthropos príliš veľký význam v zmysle, že sa týka výlučne mužov, pretože aj ženy mali dodržiavať sobotu. Sobota však nebola nikdy nariadená nikomu inému ako Židom, lebo podľa 2. Mojžišovej 31:12–13 bola znamením len medzi Bohom a Izraelom. V nebi aj teraz je sobotný odpočinok zo Židov 3–4 (ktorý je teraz aj v budúcnosti každý deň) pre všetkých veriacich spomenutých v Liste Židom ponúkaný všetkým.

Všeobecne sa my a adventisti siedmeho dňa môžeme zhodnúť (alebo by sme sa aspoň mali zhodnúť) na tom, že:

a) Ak by sme boli Židmi v časoch Starého zákona, mali by sme dodržiavať sobotu.

b) Ale aj keby sme boli Židmi v časoch Nového zákona po tom, čo Kristus vstal z mŕtvych, mali by sme poslúchať Pavla (rovnako ako ostatných autorov Nového zákona a Ježiša).

c) Keď Nový zákon mení, ruší alebo dopĺňa niečo zo Starého zákona, má Nový zákon prvoradú prioritu.

d) Mali by sme sa viac zaoberať tým, čo Boh učil a prikázal v Biblii, než vecami, o ktorých Boh nehovoril.

Otázka: Čo je v Mk 3,6 také pokrytecké na farizejoch a herodiánoch (tiež známych ako saduceovia)?

Odpoveď: Človek môže byť „zákonný“ a napriek tomu zlý (niektorí obhajcovia v trestných veciach to vedia). Židia mali zákony zakazujúce zabíjanie zvierat v sobotu, ale keďže neexistoval žiadny písomný zákon zakazujúci sprisahanie v sobotu s cieľom zabiť svojho Mesiáša, zrejme si mysleli, že to je v poriadku. Toto sa odohráva na začiatku Ježišovho pôsobenia a hoci Ježiša neuznávali za svojho Mesiáša, sprisahali sa, aby zabili človeka, ktorý z ich pohľadu neporušil žiadny zákon, za ktorý by si zaslúžil smrť.

Farizeji mali zatvrdnuté srdcia v tom zmysle, že sa rozhodli, že sa nedajú poučiť. Aj dnes sú ľudia často nepoučiteľní. Niekedy to nie je ich voľbou, ale niekedy áno.

Keďže kráľ Herodes dal popraviť Jána Krstiteľa, možno dúfali, že presvedčia Herodesa, aby urobil to isté s Ježišom.

Otázka: Prečo v Mk 3,11–12 Ježiš neprijal pravdivé svedectvo o sebe, keď pochádzalo od démonov? Existuje dnes svedectvo, ktoré Boh neprijíma?

Odpoveď: Odpoveď má niekoľko bodov.

Démoni si prisvojili posolstvo: Keď ľudia počuli, ako démoni chvália Ježiša, mohlo sa zdať, že sú na Jeho strane. Po tom, čo Ježiš odišiel, ľudia mohli byť stále ochotní počúvať tých démonov, pretože predsa len chválili Ježiša. Pavol z dievčaťa vyháňal démona v Skutkoch 16,16–19 z podobného dôvodu. Dnes vodcovia sekt často slovne oslavujú Ježiša, ale potom učia veci, ktoré svedčia o tom, že neveria tomu, čo Ježiš učil a prikazoval.

Boh pozná srdce: Ježiš nikdy neprijal svedectvo démonov. Pokiaľ ide o ľudí, 1. Samuelova 16,7 hovorí, že ľudia hľadia na vonkajší vzhľad, ale Boh hľadí na srdce. Boh sa menej zaujíma o zvuky, ktoré vyslovujeme, ako o naše srdce, ktoré tieto zvuky vytvára. Dnes niektorí môžu chváliť Boha len naoko, ale nie úprimne.

Otázka: Keďže v Mk 3,14.19 Ježiš vymenoval dvanásť učeníkov, ako je možné, že jeden z nich, Judáš Iškariotský, neskôr Ježiša zradil?

Odpoveď: V Skutkoch apoštolov 2:23 sa píše, že Ježiš bol vydaný na smrť podľa Božieho predurčenia a predvedomia. Bolo to Judášovo rozhodnutie zradiť Ježiša, ale Judáš bol postavený do situácie, v ktorej mohol toto rozhodnutie uskutočniť.

Mnohí ľudia sa mohli cítiť Ježišom zradení v Jánovi 13:21. Mohli by si jeho zázraky a tvrdenia vykladať tak, že mal moc vyhnať Rimanov, no rozhodol sa to neskúsiť. Ak si myslíte, že Boh je tu na to, aby slúžil vašim zámerom, skôr či neskôr sa pravdepodobne budete cítiť zradení aj Bohom – a to dovtedy, kým si neuvedomíte, že my sme tu na to, aby sme slúžili Jeho zámerom, a nie naopak.

Otázka: Prečo chcel Ježiš v Markovi 3,14–19 mať dvanásť učeníkov?

Odpoveď: Nevieme to s istotou, ale vidíme aspoň tri dôvody.

Aby sa mohli učiť tým, že budú v jeho tesnej blízkosti.

Aby ich Ježiš mohol poslať kázať

Aby mali moc uzdravovať chorých a vyháňať démonov.

Otázka: Prečo si myslíte, že Ježiš v Mk 3,14–19 nevybral žiadnych odborníkov na Písmo ani ľudí, ktorí už kázali?

Odpoveď: Zo dvanástich učeníkov boli štyria rybári, jeden colník a jeden zelót. O ostatných šiestich nič nevieme. Ale z pohľadu sveta sa všetci zdali byť obyčajnými ľuďmi. Dôležité nie je to, kým ste, keď prídete ku Kristovi; dôležité je skôr to, kým vás Kristus urobí.

Otázka: Ako v Mk 3,17 slovo „boanerges“ znamená „synovia hromu“?

Odpoveď: Túto prezývku dostali kvôli svojej výbušnej povahe. Slovo „boanerges“ je gréckym prepisom aramejského výrazu „benai regesh“, čo znamená „synovia hnevu“. Slová „regesh“ a „nerges“ však nie sú si veľmi podobné.

Otázka: Čo alebo kto sú v Mk 3,27 Satanove majetky?

Odpoveď: Sú to ľudia uväznení v otroctve Satana. Nikto nemá rád, keď mu niekto zasahuje do toho, čo považuje za svoje, a ani Satan to nemá rád. My však máme vziať to, čo Satan považuje za svoje, a priviesť to k Bohu.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 3,31–35 spomína svoju matku, bratov a sestry?

Odpoveď: Ježiš nepochybne miloval a vážil si svoju rodinu, ale jeho rodina nemala prednosť pred nasledovaním Boha a Ježišovou službou. Jeho rodina cestovala asi 30 míľ z Nazaretu do Kafarnauma, aby si Ježiša vzala späť, ale Ježiš s nimi nešiel. Aj my by sme mali mať správny postoj. Musíme poslúchať svojich rodičov v Pánovi, ale sú situácie, keď máme neuposlúchnuť priamy príkaz našich rodičov alebo ísť proti ich implicitným želaniam, ak to, čo chcú, nie je Božia vôľa.

Otázka: V Mk 3,31–35, hrešil Ježiš tým, že tu nepreukázal úctu svojej matke?

Odpoveď: Nie, pretože ho nežiadali, aby uprostred kázania prestal a prišiel za nimi práve v tom okamihu, a Ježiš vedel, že Boh Otec chce, aby práve teraz kázal. Ježišova rodina si v Markovi 3:20–21 myslela, že Ježiš prišiel o rozum. Hypoteticky povedané, keby ho matka požiadala, aby natrvalo prestal kázať , Ježiš by musel tento (hypotetický) príkaz neuposlúchnuť, aby uposlúchol Boží príkaz.

Otázka: Prečo v Mk 3,31–35 nebol prítomný Jozef?

Odpoveď: Písmo to neuvádza. Cirkevná tradícia však hovorí, že Jozef bol oveľa starší ako Mária a v tom čase už mohol byť mŕtvy.

Otázka: Prečo v Mk 4,10–20 Ježiš vysvetlil význam týchto podobenstiev len dvanástim učeníkom?

Odpoveď: Písmo neuvádza, prečo zástupy nepočuli každé vysvetlenie, ale Ježiš chcel najmä to, aby jeho učeníci nepochopili zle. Samozrejme, ktokoľvek zo zástupu, kto chcel, sa mohol stať Ježišovým učeníkom a nechať sa učiť aj od Ježiša a Dvanástich.

Tak to funguje do istej miery aj dnes. Každý môže počuť niečo o evanjeliu, ale ak to chce skutočne plne pochopiť, musí študovať Božie slovo a učiť sa spolu s ostatnými kresťanmi.

Ale aj pre veriacich to môže byť práca – prehrabávať sa v Písme, aby našli Boží zámer. Zdá sa, že Boh niekedy chce, aby sme sa namáhali pri poznávaní Jeho pravdy; možno si ju tak lepšie zapamätáme. Príslovia 25,2 hovoria: „Sláva Božia je v tom, že vec skryje, a sláva kráľov v tom, že ju odhalia.“

Inú, ale dopĺňajúcu odpoveď nájdete v knihe Ťažké výroky Biblie, s. 417–419.

Otázka: Prečo by Ježiš v Mk 4,11–12 zámerne zahmlieval evanjelium tým, že hovoril v podobenstvách, aby ľudia nerozumeli, neobrátili sa a neboli odpustení? Neprišiel snáď preto, aby boli všetci ľudia spasení? (Túto otázku nastolil Ahmad Deedat.)

Odpoveď: Ježiš sa odvolával na Izaiáša 6:9,10. Ježiš hovoril v podobenstvách, aby bol milosrdný! Tu sú štyri body odpovede.

1) Boh chce, aby boli všetci spasení (2. Petrov 3:9; Ezechiel 17:23).

2) Niektorí sa však rozhodli odmietnuť Božie slovo a v tomto živote to má svoje dôsledky. Takíto ľudia majú zatvrdnuté uši a zatvrdzujú si srdcia (Exodus 8:15, 32; 9:17, 34; Rímskym 1:18–20; Hebrejom 3:12–15; Zachariáš 7:12).

3) Pre ľudí, ktorí odmietajú Boha, je podľa 2. listu Petra 2:20–22 lepšie nepoznať pravdu, ako ju poznať a odvrátiť sa od nej.

4) Príbeh je vhodný, pretože tí, ktorí chcú nasledovať Boha, môžu byť vedení k pochopeniu jeho významu, a tí, ktorí nechcú nasledovať Boha, tento príbeh nepochopia.

Ak niekto už odmietol pravdu, ktorú o Bohu pozná, Boh nie je povinný mu poskytnúť ďalšiu pravdu.

Otázka: Ako sa v podobenstve o rozsievačovi v Mt 13,1–23; Mk 4,14–20 a Lk 8,5–15 ľudia podobajú štyrom druhom pôdy?

Odpoveď: Tu je niekoľko príkladov.

1. Niektorí sa o evanjelium vôbec nezaujímajú. Satan pôsobil tak, aby sa evanjelium vôbec nemohlo zakoreniť v tvrdej pôde. Niektorí ľudia sú veľmi proti kresťanstvu. Iní nie sú, ale ako som počul, „prídu na biblické štúdium, ak nemajú nič lepšie na práci“.

2. Niektorí chcú evanjelium spočiatku prijať, ale v ťažkostiach alebo prenasledovaní odpadnú.

3. Niektorí ľudia rastú v evanjeliu, ale zadusia ich starosti tohto života alebo pokušenia ich spoločnosti. Materializmus, sledovanie nemorálnosti a násilia a alkoholizmus sú niektoré z väčších „tŕňov“, na ktoré si treba dávať pozor v západnej spoločnosti. Ak vás diabol nedokáže zastaviť ťažkosťami, zadusí vás rozptýleniami.

4. Niektorí reagujú aj vytrvajú. Z nich rôzni prinášajú rôzne ovocie. V tých časoch sa úroda v pomere 10 ku 1 považovala za veľmi dobrú, podľa The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 118.

Otázka: Nebol v podobenstve v Mk 4,14–20 rozsievač príliš nedbanlivý so semenom?

Odpoveď: Nedbanlivý nie, štedrý so semenom áno. Neexistuje žiadny „piaty druh“ pôdy, ktorý by bol úrodný, keby tam rozsievač nezabudol zasiať. Pravda je taká, že žiadna pôda by nemohla použiť výhovorku: „Bola by som úrodná pôda, ale môžem viniť rozsievača, že na mňa nezasial semeno.“ Dalo by sa obviňovať rozsievača, že bol „príliš štedrý so semenom“, keď dal šancu každej pôde, hoci to bola stratená vec. Nikto však nemôže oprávnene obviňovať rozsievača, že bol so semenom príliš lakomý.

Otázka: Ako máme dnes „žiariť“ podľa Mk 4,21–25; Mt 5,14–16; Lk 8,16–17?

Odpoveď: Keď prídeme ku Kristovi, stále zostávame na zemi ako svedkovia Božej lásky, ktorá cez nás žiari, aby ľudia mohli vidieť Krista prostredníctvom našich slov, činov a života. Sme listom od Krista svetu, ako sa píše v 2 Korinťanom 3:3. V skutočnosti môžeme byť jediným listom, ktorý niektorí ľudia prečítajú. 2 Korinťanom 3:7–18 porovnáva slávu, ktorá dnes žiari v nás, ako slávu väčšiu než tá, ktorá žiari cez Mojžiša, a to do takej miery, že si musel zakryť tvár závojom. Toto svetlo teda musí žiariť z nás, ako hovorí 2 Korinťanom 4:6. Máme žiariť ako hviezdy na čiernej oblohe sveta, ako hovorí Filipským 2:15–16.

Otázka: Čo sú v Markovi 4:21–25 veci, ako napríklad košík, ktoré kradnú, skrývajú alebo hasia svetlo?

Odpoveď: Existujú dva druhy „košíkov“.

Vo väčšine prípadov je tým „košíkom“, ktorý zakrýva svetlo, práve to, čo si veriaci sami zvolia, aby zakryli svoje svetlo. Nechcú ľuďom povedať, že sú kresťania, alebo sa nechcú podeliť o svoj život a o to, čo v ňom urobil Ježiš. Jednoduchým malým krokom, ako to prekonať, je podeliť sa s iným kresťanom, pričom to môžu ľudia náhodou počuť.

Niekedy však na nás spoločnosť kladie tento košík a my to len pasívne akceptujeme. Keď sa chváli zlo a dobré veci a dobrí ľudia sú ponižovaní, mali by sme len mlčať? Alebo by sme sa mali v správnom čase a správnym spôsobom ozvať, brániť utláčaných a pomáhať tým, ktorí potrebujú podporu?

Otázka: Aké veci sa neskôr zjavia podľa Mk 4,22?

Odpoveď: Každý skutok, dobrý aj zlý, sa prejaví v deň súdu. Za každé zbytočné slovo, ktoré vyslovíme, budeme musieť skladať účty, podľa Matúša 12,36–37. Boh je sudca charakteru a niekto raz povedal, že charakter je to, kým ste, keď si myslíte, že sa nikto nepozerá.

Otázka: Čo znamená v Mk 4,24, Lk 6,38 a v ďalších veršoch, že mierou, ktorou meriate/dávate, bude aj miera, ktorou budete meraní?

Odpoveď: Všetky tieto verše v podstate hovoria: „Používaj to, alebo o to prídeš“, ale existujú tri spôsoby, ako to uplatniť.

Marek 4:24 zdôrazňuje, že čím viac Božej múdrosti a darov používaš, tým viac ti bude dané. Ak nepoužívaš to málo, čo máš, aj to ti bude odobraté.

Lukáš 6:38 je podobný, ale zdôrazňuje to, čo dávate druhým, či už sú to dobré veci, alebo odpustenie a milosrdenstvo, ako spomína Lukáš 6:37.

Matúš 18:35; 6:12 nás učia, že Boh nám odpustí tak, ako my odpúšťame iným. Miera milosrdenstva a odpustenia, ktorú preukazujeme iným, ukazuje, čo sami dostaneme.

Zhrnutie: Niektoré aspekty Božieho súdu na konci a požehnania počas tohto života sú absolútne a nemenné pre všetkých. Niektoré aspekty závisia od poznania, ktoré človek má (Rímskym 4:15; 5:13; 2. Petrov 2:21–22 atď.). Niektoré aspekty toho, čo človek dostane, závisia od toho, čo dáva druhým.

Otázka: Aký je zmysel tohto podobenstva v Mk 4,26?

Odpoveď: Toto je jediné podobenstvo, ktoré sa nachádza iba v evanjeliu podľa Marka. Ani ten, kto sieje semeno, ani pôda, ktorá semeno prijíma, si neuvedomujú, čo sa deje, keď semeno rastie. Vidia len výsledok a úžitok.

Istý malý chlapec raz zasadil hrachové semienko do šálky s hlinou. Polieval ho a vystavoval slnku, ale hrachová rastlina nikdy nevyklíčila. Nerozumel, prečo. Každý deň semienko vyberal, aby zistil, ako sa mu darí. Niekedy sa príliš sústreďujeme na výsledky, ktoré vidíme okamžite, a môžeme prehliadnuť dôležitejšie veci.

Otázka: Prečo sa v Mk 4,31 píše, že horčičné semienko je najmenšie zo všetkých semien, keď existujú aj menšie semienka?

Odpoveď: Horčičné semienka sú mimoriadne malé; približne 725–760 z nich váži jeden gram. Nie sú však najmenším rastlinným semenom, aké na svete existuje. Boli to najmenšie semienka, ktoré ľudia sejú na poli, a boli to najmenšie semienka, o ktorých ľudia v tej dobe vedeli.

Otázka: Prečo je v Mk 4,32 horčičná rastlina najväčšia zo všetkých bylín, keď existujú aj väčšie byliny?

Odpoveď: Ježiš sa tu nesnažil viesť lekciu botaniky. Ježiš hovoril pre svoje publikum a používal výrazy, ktoré by pochopili. Horčičná rastlina bola najväčšia zo všetkých rastlín, ktoré oni považovali za byliny.

Otázka: Sú vtáky v Mk 4,33 dobré alebo zlé?

Odpoveď: Kým v Markovi 4:4 boli vtáky zlé, tu sú neutrálne. Predstavujú ľudí, ktorí majú úžitok z vetiev stromu, bez toho, aby vynaložili akúkoľvek námahu na to, aby ten strom tam bol.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 4,34 učil všetko prostredníctvom podobenstiev?

Odpoveď: Používaním tejto konkrétnej formy výučby mohol Ježiš učiť tých, ktorí sa chceli učiť, a zároveň to skrývať pred tými, ktorí ho nechceli nasledovať.

Otázka: Ako mohol Ježiš v Mk 4,38 spať na lodi počas búrky?

Odpoveď: Ježiš mohol byť unavený po všetkých svojich kázaniach. Okrem toho možno Otec chcel, aby Ježiš práve v tom čase hlboko spal, aby tak učeníkom ukázal, že sa musia modliť.

Otázka: Ako sa v Mk 4,39 mohol vietor tak náhle utíšiť?

Odpoveď: Vietor je výsledkom rozdielov v tlaku medzi dvoma oblasťami. Hoci vietor môže prirodzene náhle ustáť, tento úryvok naznačuje, že utíšenie vetra bolo zázrakom. Termín preložený do angličtiny ako „be still“ (v gréčtine pephimoso) je v skutočnosti „ “, čo sa presnejšie prekladá ako „buď umlčaný“, ako je to v Markovi 1:25. Ide o odborný termín označujúci zbavenie démona jeho moci, podľa publikácií The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 122, a The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 656.

Otázka: V Mk 4,39 boli búrky dosť nebezpečné a rybári vedeli, že by boli v skutočnom nebezpečenstve, keby nebolo osoby, s ktorou sedeli. Ako si môžeme byť istí, že sme „v člne“ s Ježišom, keď čelíme búrkam v živote?

Odpoveď: Sú tu dva aspekty.

Vstúpte do Jeho spoločnosti: V prvom rade sa uistite, že skutočne nasledujeme Ježiša tam, kam nás vedie, a nežiadame Ježiša len o pomoc pri tom, kam chceme ísť my sami. Keď Boh zatvorí dvere, môžete sa usilovne snažiť ich znova otvoriť a niekedy sa vám to aj podarí. Konečným výsledkom však nebude úspech, ale skôr neúspech.

Pustite Ho do svojej lode: Po druhé, nepozývajte Ježiša len do svojho života, ale pozývajte Ho do každej oblasti svojho života. Sú vo vašom živote veci, ktoré ste neodovzdali Bohu, ale skôr ste Mu povedali: „To je v poriadku, túto časť si zvládnem sám.“ Existujú veci v živote, pri ktorých Boh chce, aby ste si sami preskúmali rôzne alternatívy a naučili sa robiť dobré rozhodnutia. Ale rovnako ako vaše deti niekedy robia zlé (dúfajme, že malé) rozhodnutia a učia sa zo svojich chýb, aj váš nebeský Otec vám môže dovoliť robiť zlé rozhodnutia a učiť sa z nich. Dajte však Bohu príležitosť, aby k vám prehovoril, a s radosťou mu dovoľte, aby vaše rozhodnutia prekonal.

Otázka: Kde sa nachádza krajina Gadarénov v Mk 5,1?

Odpoveď: Je to oblasť pri meste Gerasa, ktoré ležalo asi 35 míľ juhozápadne od Galilejského mora na území dnešného Jordánska. Jednu míľu južne od dnešnej dediny Khersa sa nachádza strmý kopec vzdialený 40 yardov od brehu. Dve míle odtiaľ sú jaskynné hrobky, ktoré zrejme slúžili aj ako obydlia.

Otázka: V Mk 4,39 Ježiš zaobchádzal s učeníkmi, ktorí Ho tu spochybňovali, a s démonmi a ľuďmi, ktorí sa Mu protivili, veľmi odlišnými spôsobmi. Ako by sme mali zaobchádzať s ľuďmi, ktorí nás spochybňujú alebo sa nám protivia rôznymi spôsobmi?

Odpoveď: Tu je šesť krokov, ktoré treba zvážiť.

Krok 1: Skôr než sa budeme zaoberať kýmkoľvek iným, musíme sa najprv zaoberať sami sebou a akoukoľvek pýchou, ktorú v sebe možno máme. Niektorí ľudia si myslia, že akákoľvek kritika ich konania alebo rozhodnutí je útokom na nich osobne. Nerozumejú pojmu „loajálna opozícia“ v čase vojny. Niektorí ľudia si myslia, že musia vždy urobiť správne rozhodnutie, a ak tak neurobili, boja sa, že niekto zistí, že urobili chybu. Uistite sa, že vám nevadí, ak ľudia uvidia, že robíte chyby, ešte skôr, než sa pokúsite zaoberať sa ostatnými. A nakoniec pozorne počúvajte. Niekedy má osoba, ktorá s vami hovorí, nesprávny názor a vy by ste nemali nasledovať jej radu, ale uprostred jej nesprávneho návrhu môže byť zrnko pravdy, ktoré by ste mali aj tak zvážiť. Buďte schopní to nájsť.

Krok 2: Uvedomte si, že nie každý, s kým hovoríte, sám vykonal krok 1. Snažte sa zistiť, či bude každú kritiku vnímať ako osobný útok na seba. Keď hovoríte, potvrďte ho, zdôraznite konanie alebo rozhodnutie, ktoré urobil nesprávne, a čo s tým teraz robiť.

Krok 3: Keď vám ľudia dávajú rady, o ktorých viete, že by ste ich nemali nasledovať, zdvorilo im vysvetlite, prečo ich nebudete nasledovať, aspoň pokiaľ vám dajú priestor na reč. Nedovoľte, aby to, čo považujete za dobré, bolo označované za zlé, ako hovorí List Rímskym 14:16.

Krok 4: Keď vám ľudia dajú radu, ktorú by ste mali dodržať, rýchlo s ňou súhlaste, poďakujte im za poučenie alebo pomoc a potom ju dodržte. Nie je potrebné hádať sa o tom, čo viete, že je správne, len aby ste si zachovali tvár. Ak je osoba, ktorá dáva dobrý návrh, dieťa alebo je v nižšej pozícii ako vy, na tom nezáleží. Ak je to dobrá rada, dodržte ju tak či tak.

Krok 5: Keď sa vám rada nezdá ani zvlášť dobrá, ani zvlášť zlá, buďte ochotní urobiť kompromis. Ak na tom druhá strana trvá, zvážte, akú škodu by spôsobilo, keby ste v tejto pre vás nepodstatnej veci jednoducho ustúpili. To je obzvlášť užitočné v manželstve.

Krok 6: Ak je daná osoba vo vyššej pozícii ako vy – napríklad šéf, vládny úradník alebo váš manžel – a jej príkaz či rada nie je správna, môže to byť zložité. Najprv sa pokúste vysvetliť jej výhody inej alternatívy. Ak vás však aj tak nebude počúvať, môže to byť preto, že sa mýlite, alebo by ste mali pravdu, keby ste vedeli niečo, čo ona vie. Na druhej strane je možné, že v tomto prípade prijímajú nerozumné rozhodnutie. Potom, čo ste ich varovali, čo je (zvyčajne) vašou povinnosťou, niekedy sa musíte podriadiť.

Otázka: Ako mohol byť ten posadnutý muž v Mk 5,3–4 taký silný, že dokázal prelomiť reťaze a okovy?

Odpoveď: Je známe, že aj ľudia, ktorí nie sú posadnutí démonom, dokážu v stresových situáciách, keď ide o život a smrť, vykonať veľké výkony sily. Počul som o poplachu kvôli hroziacej explózii v chemickom závode (ktorá sa našťastie neudiala) a jeden pracovník chemického závodu preskočil plot z drôteného pletiva vysoký osem stôp. Keď sa vrátil do závodu, pozeral na ten plot s údivom, lebo takmer nemohol uveriť tomu, čo urobil.

Počul som tiež o žene, ktorá, keď sa jej dieťa chystalo zraziť zaparkované auto, zdvihla roh toho auta.

Otázka: Prečo v Mk 5,6 bežal k Ježišovi posadnutý muž, aby ho uctil?

Odpoveď: Hoci to Písmo neuvádza, tu je jedna domnienka. Ak si démon myslel, že Ježiš ide po neho a že nemôže uniknúť, možno chcel bežať k Ježišovi ako prvý, aby ho prosil, aby ho ušetril. Démon vedel, že Ježiš prichádza, a v zúfalstve vzdal Ježišovi úctu a prosil ho, aby ho ušetril od mučenia, hoci to bol práve démon, kto toho muža mučil.

Ako vedľajšia poznámka: zatiaľ čo predchádzajúci príbeh demonštroval Ježišovu moc nad prírodou, ktorú využívali démoni, tento príbeh priamo ilustruje Ježišovu moc nad démonmi.

Otázka: Prečo sa v Mk 5,9 a Lk 8,30 démon volal „Legion“?

Odpoveď: Rímska légia mala okolo 5 000 až 6 000 vojakov. Inými slovami, tento muž nemal jeden problém s démonom, mal 5 000 alebo 6 000 problémov s démonmi. Bohu je jedno, koľko problémov máme, Pán ich dokáže vyriešiť všetky.

Človek sa môže zamýšľať nad tým, či každý démon, ktorý v súčasnosti existuje, mal nezávislú existenciu už od čias raja, alebo nie. Možno sa démoni mohli množiť (niečo ako baktérie) buď mimo človeka, alebo v jeho úrodnej pôde. Je to však len špekulácia.

Otázka: Prečo sa v Mk 5,10–14 a Lk 8,32 zdalo, že Ježiš „uzavrel dohodu“ s démonmi?

Odpoveď: Hoci mal Ježiš voľnosť tak urobiť, Písmo v skutočnosti nehovorí, že urobil niečo viac, než že im dal povolenie. Ježiš tým démonom nutne nepreukázal žiadnu láskavosť; ošípané sa utopili.

Otázka: Mali by kresťania dnes v Mk 5,10–14 uzatvárať dohody s démonmi?

Odpoveď: Neexistuje žiadny dôkaz, že by sme mali. Nemáme také poznanie, aké mal Ježiš. Vzhľadom na to, že démoni vidia v inej dimenzii ako my, môžu byť inteligentnejší a neexistujú žiadne záruky, že sú čestní alebo dôveryhodní, nezdá sa, že by existovala akákoľvek naliehavá potreba vôbec s nejakým démonom hovoriť, okrem príkazov, aby boli zviazaní alebo aby odišli.

Otázka: Prečo v Mk 5,12 a Lk 8,30–33 chceli démoni vojsť do ošípaných?

Odpoveď: Písmo nám poskytuje len najstručnejší náhľad do myslenia démona. Zrejme usúdili, že vojsť do ošípaných je v danej chvíli lepšie ako ísť do priepasti.

Písmo neuvádza, či démoni úmyselne spôsobili utopenie ošípaných, či k tomu došlo náhodou, alebo či vôbec vedeli, že ošípané z sa utopia. Nakoniec, Písmo neuvádza, či sú démoni a Satan úplne pri zmysloch, alebo či sú niekedy šialení.

Otázka: Čo by mal každý vedieť o posadnutosti démonmi na základe tejto udalosti opísanej v Mk 5,13?

Odpoveď: Cieľom démonov, ktorí niekoho posadnú, je zničiť svojich hostiteľov, či už sú to ošípané alebo ľudia. Ľudia, ktorí tvrdili, že komunikujú s démonmi, mali často kratší život. Ak sa niekto pohráva s okultizmom alebo to berie vážnejšie, musíte sa ho opýtať, prečo? Pravidelne si vlievajú jed do krvi? Ak to nechcú robiť, prečo by potom chceli komunikovať s démonmi, ktorí by ich zabili rovnako, ako zabili ošípané?

Otázka: Prečo v Mk 5,13 Ježiš údajne zničil 2000 ošípaných, aby uzdravil jedného človeka? (Túto otázku nastolil Ahmad Deedat.)

Odpoveď: V odpovedi treba zohľadniť dva body.

a) Predpokladám, že Deedat by súhlasil, že máme väčšiu hodnotu ako mnoho ošípaných. Ľudia, či už v Saudskej Arábii, Indii alebo na Západe, neustále zabíjajú veľa zvierat na jedlo. Tieto ošípané, chované nežidmi žijúcimi na východnom brehu Galilejského mora, boli chované na jedlo, pretože na rozdiel od oviec alebo dojníc neexistuje žiadny iný účel chovu ošípaných.

b) Prasatá zabili démoni, nie Ježiš. Keď légia démonov opustila toho muža, vošla do prasat, čo malo za následok ich utopenie.

c) Prekvapuje ma, že Deedat predstiera súcit s týmito ošípanými, keď Korán hovorí o Božom prorokovi, múdrejšom ako Mojžiš, ktorý jednoducho pristúpil k malému chlapcovi, zlomil mu krk a zabil ho. (Nie, chlapec potom nebol vzkriesený ani nič podobné; chlapec jednoducho zostal mŕtvy.) Nachádza sa to v súre 18:63–82. V hadíthoch Bukhárí, zväzok 1, kniha 3, č. 124, s. 92, sa podrobnejšie rozoberá príbeh o al-Chidrovi. Abu Dawúd, zväzok 3, č. 4688–4690, s. 1319

to zdôvodňuje tým, že chlapec, ktorého al-Khidr zabil, sa narodil ako neveriaci. Stačí teda v očiach moslima to, že si malý chlapec, ktorý neveril v Boha, aby ti zlomili krk?

Otázka: Prečo v Mk 5,17 a Lk 8,37 dav požiadal Ježiša, aby odišiel?

Odpoveď: Títo ľudia jasne videli Ježišovu dobrotu a moc, a napriek tomu ho požiadali, aby od nich odišiel. Chovali ošípané, pre ktoré by medzi Božím ľudom, ktorý dodržiaval Boží zákon, nebol trh.

Jedným z mylných predstáv je, že ľudia sa musia najprv zmeniť, než prídu ku Kristovi. Nemusia, lebo sami to nedokážu. Ježiš ich zmení. Čo však v prípade, ak sa nechcú zmeniť? Vtedy nebudú chcieť prísť k skutočnému Ježišovi.

Dnes je bežnou reakciou skutočne zlých ľudí, keď vidia Božiu dobrotu a čistú lásku, snaha zbaviť sa ich. To platí najmä pre tých, ktorí dnes duchovne „predávajú ošípané“. Títo ľudia však boli iní; nezdalo sa, že by mali niečo proti Ježišovi osobne (na rozdiel od zákonníkov a farizejov). Skôr to bolo tak, že Ježiš, hoci bol zaujímavý a mocný, bol pre ich súčasný životný štýl príliš nákladným hosťom.

Otázka: Prečo v Mk 5,18–20 Ježiš nedovolil tomu mužovi, aby ho sprevádzal?

Odpoveď: Ježiš nepochybne videl, že ak ten muž, ktorý už nebol posadnutý, zostane medzi tými, ktorí ho poznajú, bude to väčšia služba, ako keby tento teraz už normálny pohan išiel k Židom, ktorí ho nepoznajú a už videli Ježišove zázraky.

Dnes máme prirodzene tendenciu túžiť po „okázalejších“ službách, ale Boh môže mať pre nás väčší zámer, keď nás pošle niekam inam alebo nás ponechá tam, kde sme. Namiesto toho, aby ste sa pýtali, prečo vás Boh neposadí do služby niekde inde, mali by ste sa skôr pýtať, ako môžete byť efektívnejší tam, kde ste.

Otázka: Prečo sa Ježiš v Mk 5,27–34, keď sa ho dotkla žena s krvácaním, verejne spýtal, kto sa ho dotkol?

Odpoveď: Existujú dve možné odpovede.

1. Keďže Ježiš na seba pri príchode na zem vzal niektoré obmedzujúce ľudské vlastnosti, ako napríklad to, že nebol vševedúci, skutočne nevedel, kto bol zázračne uzdravený tým, že sa ho dotkol.

2. Bez ohľadu na to, či Ježiš vedel, kto to bol, chcel, aby sa tá žena prihlásila. Bola tu totiž ešte jedna nevyriešená záležitosť, a to, že Ježiš chcel s ňou hovoriť a vyhlásiť, že ju uzdravila jej viera, a že môže odísť v pokoji a byť oslobodená od svojho utrpenia.

Otázka: Keďže Ježiš vedel, čo sa deje v človeku, prečo sa jej v Mk 5,30–33 opýtal?

Odpoveď: Ježiš sa opýtal kvôli nej, nie kvôli sebe. Chcel jej pomôcť, ale chcel, aby o to najprv požiadala ona.

Otázka: Prečo v Mk 5,35 a Lk 8,49 hovorili, aby Ježiša nerušili, keď zomrela Jairova dcéra?

Odpoveď: Hoci Ježiš vedel uzdravovať chorých, pravdepodobne si mysleli, že ani Ježiš nedokáže vzkriesiť mŕtvych.

Otázka: Prečo v Mk 5,39 a Lk 8,52–53 Ježiš povedal, že Jairova dcéra nie je mŕtva, ale spí?

Odpoveď: Existujú dve možné odpovede.

Kóma: Možno dcéra naozaj nebola mŕtva, ale len v kóme blízko smrti. Písmo v skutočnosti nehovorí, že bola mŕtva. Skôr Lukáš 8:49 hovorí, že ostatní tvrdili, že je mŕtva, Lukáš 8:53 hovorí, že „vedeli“, že je mŕtva, a Lukáš 8:55 hovorí, že jej duch „sa vrátil“. Pravdepodobnejšia je však nasledujúca odpoveď.

Smrť: V skutočnosti bola mŕtva. Smrť sa však považuje za konečný fyzický stav a Ježiš použil metaforu, že len spí, pretože vedel, že ju vzkriesi.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 5,41 a Lk 8,54 povedal: „Dievča, vstaň“?

Odpoveď: Keby Ježiš jednoducho povedal „vstaň“, možno by všetci mŕtvi vstali. Nebolo by vhodné, keby Ježiš povedal „vstaň“, všetci mŕtvi by vstali a potom by Ježiš dodal: „Ale keď som si to rozmyslel…“

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 5,42 a Lk 8,56 povedal rodičom dievčaťa, aby nikomu nehovorili o tomto zázraku?

Odpoveď: Dôvodom mohlo byť načasovanie; možno Ježiš nechcel, aby sa o tomto zázraku hovorilo, kým bol v meste. Ľudia by sa to určite nakoniec dozvedeli, ale Ježiš nechcel, aby sa za ním snažili nasledovať ďalší ľudia „len kvôli šou“.

Otázka: Prečo Marek v Mk 5,41 a 7,34 vysvetľuje svojim čitateľom aramejské výrazy?

Odpoveď: Evanjelium podľa Marka bolo napísané v gréčtine a hoci mnohí ľudia v Palestíne ovládali oba jazyky, Marek predpokladal, že mnohí z jeho gréckych čitateľov by aramejským výrazom nerozumeli. Na rozdiel od toho Papias uvádza, že Evanjelium podľa Matúša bolo pôvodne napísané v hebrejčine. Pozri však The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 11–12, kde sa uvádza nejednoznačnosť tohto tvrdenia.

Skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible, s. 911, obsahuje v tejto súvislosti užitočný komentár. Asimov hovorí, že štýl Marka sa zdá byť bližší aramejčine než dokonca aj štýl Matúša. „V skutočnosti sa zdá, že časť nedokonalosti gréčtiny v tomto evanjeliu spočíva v tom, že obsahuje početné aramejské vyjadrovacie formy, doslovne preložené, akoby Marek písal v gréčtine, ale myslel v aramejčine.“

Otázka: V Mk 5,41 hovoril Ježiš aramejsky alebo grécky?

Odpoveď: Ježiš určite hovoril aramejsky, o čom svedčia jeho aramejské výrazy. Mnohí v Galilei a Dekapole však hovorili oboma jazykmi, ale lepšie im išla gréčtina. Keďže Ježiš pochádzal z tejto oblasti, je pravdepodobné, že sa na ľudí obracal v oboch jazykoch.

Tu sú konkrétne zaznamenané aramejské výrazy

A1. „Synovia hromu“ Marek 3:17

A2. „Dievčatko, hovorím ti, vstaň!“ Marek 5:41

A3. „otvor sa / otvor sa úplne“ (ephphatha) Marek 7:34

A4. „prázdna hlava“ Matúš 5:22

A5. „Abba, Otče“ Marek 14:36

A6. „Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?“ Matúš 27:46; Marek 15:34

A7. „či bude liečiť v sobotu, aby ho mohli obviniť“ (Lukáš 6:7) je grécky výraz so zvláštnou gramatikou (podriadený doplnkový infinitív), ktorý by mohol naznačovať aramejský nádych, podľa knihy A Wandering Aramean, s. 12–13.

Ježiš hovoril hebrejsky vo Pavlovom videní v Skutkoch apoštolov 26:13–15.

Tu sú štyri veci, ktoré naznačujú, že Ježiš používal aj gréčtinu.

G1. Matúš 16:15–18 (Petros, Petra)

G2. Mená Filip a Ondrej boli grécke. Meno Bartimej je podľa knihy „Dictionary of Jesus and the Gospels“ (s. 316) aramejsko-gréckym hybridom.

G3. Keď Ježiš odišiel na sever z Palestíny do Týru a rozprával sa so syro-feničskou ženou v Markovi 7:24–29, je mimoriadne pravdepodobné, že ona hovorila iba po grécky.

G4. Nakoniec, bolo by ťažké uveriť, že keď boli aspoň tri evanjeliá pôvodne napísané v gréčtine a Pavol a ďalší písali listy v gréčtine, Ježiš by nepoznal jazyk, ktorý ovládali dokonca aj galilejskí rybári.

Skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible, s. 911, sa tiež zaoberá Ježišovými aramejskými výrazmi.

Otázka: Čo bolo v Mk 6,1 „Ježišovou vlastou“?

Odpoveď: Bola to oblasť okolo Nazaretu v Galilei.

Otázka: Prečo v Mk 6,1–6 mnohí v Ježišovom rodnom meste v neho neverili?

Odpoveď: Niektorí v neho verili. Mnohí ľudia však mali problém uveriť, že niekto, kto bol kedysi dieťaťom a vyrastal neďaleko od miesta, kde vyrastali oni, by mohol byť veľký, nieto ešte Mesiáš.

Otázka: Ako dnes ľudia v Mk 6,1–6 berú Ježiša ako samozrejmosť, bez toho, aby ho otvorene odmietali?

Odpoveď: Ježiša môžu brať ako samozrejmosť ako neveriaci, tak aj veriaci.

Neveriaci môžu Ježiša považovať za samozrejmosť, pretože vedia, že tu vždy bol. Keď ich unaví život, ktorý vedú, myslia si, že sa na Neho môžu vždy obrátiť. Nevieme však, kedy sa náš život skončí, a vlastne ani nevieme s istotou, či budeme mať vôbec zajtrajšok.

Aj veriaci, ktorí už odovzdali svoj život Kristovi, môžu Ježiša brať ako samozrejmosť. Ich láska môže vychladnúť a môžu si myslieť, že sa vždy môžu pokáať a vrátiť sa k Nemu. Ale opäť, v skutočnosti nevieme s istotou, či budeme mať vôbec zajtrajšok. Najlepší čas na zmierenie sa s Bohom je práve teraz.

Otázka: Ako by ste v Mk 6,3 mohli povzbudiť ľudí, aby Ježiša nebrali ako samozrejmosť?

Odpoveď: Modlite sa za nich a snažte sa ich priviesť k tomu, aby sa na Ježiša pozreli novým pohľadom. Zamyslite sa nad tým, čo pre nás vytrpel (Hebrejom 12:2–3). Zamyslite sa nad tým, prečo to Ježiš chcel urobiť, ako sa píše v strede verša Hebrejom 12:2. A nakoniec, „sústredte sa na cieľ“ a pamätajte na cieľ, ktorým je byť s Ježišom navždy v nebi.

Otázka: Dokazuje skutočnosť, že Ježiš v Mk 6,5 nedokázal urobiť žiadne zázraky, že nie je Bohom, ako tvrdia Svedkovia Jehovovi v publikácii „Úvahy z Písma“ na s. 150 (1989)?

Odpoveď: Nie. V odpovedi je potrebné zohľadniť dva body.

Na zemi sa Ježiš dobrovoľne vyprázdnil tým, že prijal podobu otroka, ako hovorí List Filipským 2:6–7. Ježiš na zemi zažil poslušnosť, utrpenie a fyzickú bolesť.

Rozhodnutie nevykonávať zázrak je niečo iné ako fyzická neschopnosť vykonať zázrak. Bez ohľadu na to, že sa Ježiš zbavil svojej slávy, Boh Otec sa mohol rozhodnúť, aby sa zázrak stal, ale vzhľadom na ich nedostatok viery sa tak nerozhodol.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 6,5 nemohol vo svojom rodnom meste urobiť žiadne veľké zázraky?

Odpoveď: Keďže ľudia vo všeobecnosti odmietali uveriť chlapcovi z ich rodného mesta, vykonanie zázraku by ich vieru nezosilnilo. Mohlo to byť aj prejavom milosrdenstva zo strany Ježiša. 2. list Petrov 2,21–22 hovorí, že je lepšie, ak niekto nepozná cestu pravdy, ako keby ju poznal a odvrátil sa od nej.

Otázka: Prečo si učeníci v Mk 6,8–9 nemohli vziať tašku, chlieb ani meď [peniaze] do opaskov?

Odpoveď: Jednoducho preto, že im to náš Pán zakázal. Môžeme sa domnievať, že chcel, aby sa spoliehali na Boha a na druhých, a nie na svoje finančné zdroje.

Otázka: Prečo v Mk 6,10 a Lk 9,4–5 nemali chodiť do viacerých domov v jednom meste?

Odpoveď: Ježiš to síce nepovedal, ale vidíme viacero praktických dôvodov, prečo nemali chodiť do viacerých domov.

1. Bolo väčšie riziko, že sa ľudia urazia, že ich zle pochopia alebo že medzi nimi vzniknú spory o to, kto si hostí ponechá.

2. Pre ľudí, nieto pre učeníkov, by bolo rušivé, keby sa museli neustále starať o to, kde budú bývať.

Otázka: Ak by ste vtedy žili a mali by ste proroctvo o tom, čo urobí Judáš Iškariotský, mali by ste Judáša prijať do svojho domu?

Odpoveď: Áno, ak by ste vedeli, že to je to, čo by od vás chcel Ježiš. Najdôležitejšou otázkou pri každom rozhodnutí je: „Čo by chcel, aby ste urobili Ježiš?“

Otázka: Prečo v Mk 6,14–29 niektorí ľudia, ako napríklad Herodes, robia zlé veci, o ktorých vedia, že ich robiť nechcú?

Odpoveď: Herodes bol v dileme. Páčilo sa mu držať Jána nažive ako väzňa. Na druhej strane však nechcel pred svojimi hosťami verejne porušiť svoje slovo. Herodes ako kráľ zabil mnoho ľudí a zabitie ešte jednej osoby sa mu pravdepodobne nezdalo až tak závažné.

Je ctihodné dodržať svoje slovo, ale niektorí veria, že je vždy ctihodné dodržať svoje slovo nadovšetko. Herodes nechcel urobiť nič, čo by vyzeralo nečestne. Jefte sa možno cítil rovnako, keď spáchal zlo a zabil svoju dcéru, aby dodržal svoje slovo.

Otázka: V Mk 6,14–29 Herodes síce Jána Krstiteľa v skutočnosti neodmietol, v čom sa však Herodesovo branie Jána Krstiteľa ako samozrejmosť líši od toho, ako ostatní berú Ježiša ako samozrejmosť?

Odpoveď: Herodes mal k Jánovi Krstiteľovi vzťah lásky a nenávisti. Nenávidel, že Ján bol na slobode, kritizoval ho a mohol vyvolávať nepokoje. Na druhej strane sa s Jánom Krstiteľom rád rozprával a Herodesovi sa páčilo, že mohol mať tohto potenciálneho rozvratníka uväzneného a pod svojou kontrolou. Páčilo sa mu mať Jána Krstiteľa, alebo skôr sa mu páčilo mať Jána Krstiteľa práve tam, kde ho mohol kontrolovať. Niektorým ľuďom sa dnes páči Ježiš, radi sa o ňom učia, ale nepáči sa im, že Ježiš kladie požiadavky na ich život a chce, aby boli pod Kristovou kontrolou.

Otázka: Prečo nebolo podľa Mk 6,17–18 zákonné, aby Herodes Antipas mal za ženu manželku svojho brata?

Odpoveď: Ján dobre poznal Starý zákon. To, že si Herodes vzal za ženu manželku svojho brata, kým bol jeho brat ešte nažive, bolo v rozpore s Levitikusom 18:16; 20:21.

Otázka: Ako to, že Herodes Antipas v Mk 6,20 Jánovi prejavoval úctu a rešpekt, keď ho neskôr zabil?

Odpoveď: Vzhľadom na Jánovo odhodlanie vzdať sa pohodlného života a žiť v púšti, ako aj na jeho smelosť kázať pravdu bez ohľadu na následky, mal Herodes k Jánovi úprimnú úctu. Avšak akokoľvek veľká bola Herodesova úcta, jeho unáhlená prísaha, že si vezme za ženu svoju adoptívnu dc , a jeho strach, že bude známy ako ten, kto porušil prísahu, boli silnejšie ako jeho úcta a túžba konať správne, ako ukazuje Marek 6:22–28.

Aj keď to znie zvláštne, túžba niektorých ľudí nedodržať svoje slovo a ich túžba javiť sa ako spravodliví je väčšia ako ich túžba byť skutočne spravodliví.

Otázka: V Mk 6:21, Mt 14:6–10 a Gn 40:20–22, keďže Herodes dal zabiť Jána Krstiteľa v deň svojich narodenín a faraón dal zabiť hlavného pekára v deň svojich narodenín, naznačujú tieto verše, že by sme nemali oslavovať narodeniny, ako tvrdia Svedkovia Jehovovi v publikácii „Úvahy z Písma“, s. 68–69 (1989)?

Odpoveď: Nie. Zlí boli Herodes a faraón, nie narodeniny. Samotná udalosť nebola ani dobrá, ani zlá. Skutočnosť, že sa obe tieto udalosti odohrali v interiéri, tiež neznamená, že by sme sa nikdy nemali zdržiavať vo vnútri.

Otázka: Prečo v Mk 6:30–34 potrebovali oddýchnuť a bolo to nevyhnutné?

Odpoveď: Učeníci boli takí zaneprázdnení, že nemali ani čas na jedlo. Potrebovali čas nielen na jedlo, ale aj na oddych a uvoľnenie.

Ich potreba oddýchnuť si však bola podriadená davom, ktoré ich nasledovali. Keďže tráva bola zelená, znamená to, že sa to odohralo koncom zimy alebo začiatkom jari. Tento zázrak by sa nestal, keby učeníci zostali pri pôvodnom pláne a len si oddýchli, ako nám hovorí Believer’s Bible Commentary na strane 1336.

Q: Aké miesto má odpočinok v kresťanskom živote podľa Mk 6,30–32?

Odpoveď: Niekedy Boh chce, aby sme si vyhradili čas, ktorý by sme inak mohli venovať službe, na oddych a priblíženie sa k Nemu.

To však neospravedlňuje luxusné dovolenky kresťanských vodcov, ako nám pripomína Believer’s Bible Commentary na s. 1335–1336.

Otázka: Prečo sa Ježiš v Mk 6,38 a Mk 8,5 pred každým z týchto dvoch nasýtení opýtal, koľko jedla je k dispozícii?

Odpoveď: Zo spätného pohľadu sa nezdalo dôležité, s akým množstvom jedla Ježiš začínal. Ježiš by mohol všetkých nasýtiť aj z jednej omrvinky, keby chcel. Skôr chcel, aby videli, že jedla nebolo dosť na nasýtenie všetkých, že na konci bolo viac jedla ako na začiatku, a použitie významných čísel 12 a 7 jednoducho ukazuje, že dané množstvá neboli len náhodné.

Tieto chleby boli malé; podľa diela The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 763, človek mohol zjesť niekoľko celých chlebov na jedno jedlo. Susedné dediny Kafarnaum a Betsaida mali podľa diela The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 675 ( ) len 2 000 až 3 000 obyvateľov. Pre okolité dediny by teda bolo ťažké nakŕmiť všetkých tých ľudí.

Otázka: Prečo v Mk 6,38 Ježiš nariadil nemožné?

Odpoveď: Keď Ježiš prikázal učeníkom nakŕmiť zástup, v gréčtine je dôraz kladený na slovo „vy“ (množné číslo). Určite to nebolo naposledy, čo Boh prikázal niekomu urobiť niečo, čo bolo ľudskými silami nemožné, ale s Božou mocou je všetko možné.

Otázka: Aké duchovné ponaučenie pre nás vyplýva z príbehu o chleboch v Mk 6,38–44?

Odpoveď: Zdrojom tohto zázraku bol Ježiš, ktorý je Chlebom života. Pôvodné chleby, skôr než ich Boh požehnal a skôr než boli rozlomené, nestačili na pokrytie danej potreby. Ale bolo to všetko, čo mali, a Boh ich aj tak prijal. S Božím požehnaním však boli rozlomené. A vďaka tomuto požehnaniu a rozlomeniu nielenže uspokojili danú potrebu, ale zostali dokonca aj zvyšky. A nielenže zostali zvyšky, ale bolo toho dokonca viac, než mali na začiatku. Boh týchto ľudí nenakŕmil priamo, ale dal jedlo svojmu ľudu, učeníkom, aby ich nakŕmili. Bolo toho viac než dosť pre všetkých, ale neplytvali, lebo zvyšky pozbierali.

Otázka: Prečo sa v Mk 6,48 chcel Ježiš minúť okolo nich?

Odpoveď: Ježiš, kráčajúc po vode, postupoval rýchlejšie než učeníci veslujúci proti vetru. Napriek tomu Ježiš nešiel smerom k lodi, ale kráčal tak, aby ich obišiel, až kým na neho nezavolali.

Dnes sa k nám možno blížia Ježiš a Božie požehnania, ale prejdú okolo nás, ak nezavoláme na Boha, aby prišiel k nám, a nie len okolo nás. Žijeme tak, že nechceme byť príliš ďaleko od Boha, alebo žijeme tak, že chceme byť čo najbližšie k Nemu?

Otázka: Čo vieme o oblasti Genezaretu podľa Mk 6,53–56?

Odpoveď: Na rozdiel od predchádzajúcich odľahlých miest bola Genezaret veľmi úrodnou pôdou na západnom brehu Galilejského mora, a preto bola podľa The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 676, pomerne husto osídlená. V tejto oblasti sa nachádzalo niekoľko minerálnych prameňov a chorí sem prichádzali hľadať útechu a nádej.

Otázka: V Mk 6,53–56 by ľudia mohli interpretovať, že Ježiš je pre nich len zdrojom obživy. Prečo to Ježiš napriek tomu urobil a čo urobil, aby to zmiernil?

Odpoveď: Mnohí neprišli v prvom rade preto, aby nasledovali Ježiša, ani aby sa učili z Jeho učenia. Prišli kvôli tomu, čo pre nich Ježiš mohol urobiť. Ježiš chcel ukázať, kto je, ale možno jedným z dôvodov, prečo tak často putoval ďalej, bolo to, aby po tom, čo ukázal, kto je, opustil tých, ktorí išli len za jedlom alebo uzdravením. Napriek tomu ho však stále nasledovali, kamkoľvek išiel.

Dnes si cirkevní vodcovia musia dávať pozor na tých, ktorí chodia do kostola len kvôli jedlu alebo kvôli tomu, čo im to môže priniesť. Ich motivácia sa možno neskôr zmení k lepšiemu. Cirkevní vodcovia však musia nájsť rovnováhu medzi prejavovaním lásky a tým, aby ich ľudia len nevyužívali.

Otázka: Čo by sa v Mk 7,2–5 považovalo za nesprávne na jedení s neumytými rukami?

Odpoveď: Farizeji rozšírili starozákonný pojem „čistého“ a „nečistého“ na mnohé oblasti. To bolo v poriadku, ale keď svoje názory stotožnili s Božím slovom, vtedy došlo k stretu s Ježišom. 1. Korinťanom 4:6 a Príslovia 30:5–6 ukazujú, že je nesprávne prekračovať hranice Božieho slova.

V Ježišovej dobe to bola len ústna tradícia, ale okolo rokov 200 až 300 n. l. boli mnohé tradície zapísané v židovskej Mišne. Podľa New International Bible Commentary (str. 1165) tradíciu farizejov odmietal nielen Ježiš, ale aj saduceovia.

Otázka: V Mk 7,6–8 by farizeji boli Ježišovou odpoveďou dosť prekvapení. Ako farizeji – a dnes aj iní ľudia – praktizovali umenie sebaklamu?

Odpoveď: Sebaklam je pre ľudí dnes príliš ľahký a prejavuje sa mnohými spôsobmi. Môže byť neúmyselný alebo úmyselný, môže spočívať v tom, že vidíme veci, ktoré v skutočnosti neexistujú, nevidíme veci, ktoré existujú, alebo popierame to, čo skutočne vidíme. Niekedy, keď ľudia najprv klamú iných a nie samých seba, nakoniec začnú veriť tomu, o čom pôvodne vedeli, že je to lož.

Existuje štúdia, v ktorej boli účastníci požiadaní, aby si pozreli video a pokúsili sa spočítať, koľkokrát niekto odrazil basketbalovú loptu. Video zobrazovalo párty, na ktorej sa ľudia rozprávali, a jednu osobu vpredu, ktorá driblovala s basketbalovou loptou. V istom momente niekto v gorilom kostýme prešiel stredom večierka. Po skončení videa boli účastníci požiadaní, aby uviedli svoj počet a či počas sledovania videa videli niečo nezvyčajné. Všetci odpovedali, že nie. Ich zrak bol tak sústredený na basketbalovú loptu, že si ani nevšimli osobu v gorilom kostýme, ktorá prechádzala cez večierok!

Niekedy je sebaklam zámernejší. Keď sa človek rozhoduje o tom, čo je pravda, na základe toho, čo chce, aby bola pravda, potom úplne ignoruje alebo aspoň bagatelizuje dôkazy, ktoré tomu odporujú. Jedného leta som bol na misijnej ceste v Utahu, aby som svedčil mormónom. Približne polovica kresťanov v skupine boli bývalí mormóni a polovica (vrátane mňa) nimi nebola. Bolo fascinujúce klásť bývalým mormónom otázky o tom, ako to bolo, keď boli mormónmi. Jedna z otázok znela: „Ako si mohol v noci spať, keď v mormonizme bolo toľko protirečení?“ On odpovedal, že ako mormon spal úplne v pohode. Áno, vedel o niektorých z týchto protirečení a vedel, že na ne nedokáže odpovedať, ale to ho netrápilo, lebo si myslel, že v mormonskej cirkvi je niekto, kto na ne odpovedať vie. Ako mormon nakoniec zistil, že na tieto protirečenia nikto nedokáže odpovedať, a neskôr odišiel.

Farizeji trpeli tým, čo sa nazýva „kognitívna disonancia“. „Vedeli“, že len oni sú učiteľmi Izraela a že sa nemýlia. Ale tu bol tento človek, Ježiš, ktorý narúšal ich pohľad na svet tým, že učil s autoritou a konal zázraky, ktoré mohol konať len niekto od Boha. Toto veľké napätie sa dalo odstrániť len tak, že by dokázali odhaliť Ježiša ako podvodníka, uvedomili si, že ich predchádzajúca „istota“ bola mylná, alebo sa zbavili toho, čo toto napätie spôsobovalo, a dali Ježiša zabiť.

Otázka: Ako v Mk 7,7–8 spoznáte, či je nejaké pravidlo od Boha alebo od človeka?

Odpoveď: Ak si Božie Písmo nečítate sami, môže byť veľmi ťažké to zistiť.

Katolík menom Paul, ktorý bol skutočným kresťanom, sa pred rokom zúčastňoval na biblickom štúdiu v malej skupine, ktorú som viedol. Prišlo mi zvláštne, že často spomínal veľmi základné veci a pýtal sa ma, či sú z Biblie. (Väčšinou boli.) Neskôr mi povedal, prečo kládol všetky tie otázky. Povedal, že sa tieto veci naučil, keď vyrastal v katolíckej škole, a tam nerozlišovali medzi tým, čo učila katolícka cirkev, a tým, čo Boh učil v Biblii.

Keď kresťanský učiteľ, z akejkoľvek skupiny, nerozlišuje medzi Božím slovom a svojím učením, ktoré presahuje Božie slovo, zdôrazňuje dôležitosť svojho učenia na úkor svojich učeníkov, ktorí sa potom pýtajú, ktoré veci Boh skutočne povedal. Aj 1. Korinťanom 4:6, aj Príslovia 30:5-6 varujú všetkých kresťanov, aby k Božiemu slovu nič nepridávali. Možno je to jeden z dôvodov, prečo sú učitelia podľa Jakuba 3:1-2 súdení prísnejšie.

Otázka: Neznamená to v Mk 7,7–8, že nemáme dodržiavať žiadne pravidlá stanovené ľuďmi?

Odpoveď: Určite nie, ako ukazujú Rímskym 13:1 a 1. Petrov 2:13–18, máme poslúchať ľudské autority. Skôr Marek 7:10–14 ukazuje, že Ježiš bol rozhodne proti tomu, aby sa porušovali Božie zákony s cieľom dodržiavať ľudské zákony.

Otázka: Prečo bol v Mk 7,11 „korban“ zlý a ako niektorí ľudia dnes robia podobné veci svojim rodičom?

Odpoveď: Corban znamená, že daná vec bola zasvätená Bohu, pravdepodobne na obetovanie v chráme. To však NEMUSELO nutne znamenať, že by sa skutočne odovzdala chrámu. Podľa diel „ “, „Expositor’s Bible Commentary“ (zväzok 8, s. 678–679) a „Believer’s Bible Commentary“ (s. 1337) ju daná osoba mohla aj naďalej používať pre seba.

Ak niekto daruje Bohu veľa peňazí, ale aj tak zabezpečuje svoju rodinu, vrátane svojich rodičov, je to v poriadku. Ak však niekto nezabezpečuje svoju rodinu, hoci by mohol, Pavol v 1. Timoteovi 5:8 hovorí, že je horší ako neveriaci. Dokonca aj väčšina neveriacich zabezpečuje svoju vlastnú rodinu.

Otázka: Keď Ježiš v Mk 7,15 povedal, že nič, čo vstupuje do človeka, ho nemôže poškvrniť, hovoril Ježiš o niečom, čo platilo v časoch Starého zákona, alebo o novom učení?

Odpoveď: Ide o opakovanie Matúša 15,10–20.

Ježiš nezrušil starozákonné stravovacie prikázania, ale ich nahradil. Tu je potrebné zvážiť štyri body.

1. Hoci Ježiš a jeho učeníci niekedy porušovali ľudské tradície farizejov, sami žili v poslušnosti voči starozákonnému zákonu.

2. Aj v rámci Starého zákona sa Boh zaujímal o ich poslušnosť a ich strava bola len jedným zo spôsobov, ako preukázať svoju poslušnosť, nie však jediným.

3. Keď Ježišovo vzkriesenie odštartovalo nové obdobie, učeníci sa nerozhodli jesť všetky druhy mäsa. V Skutkoch apoštolov 10:11–16 zostúpil Boží anjel a nariadil váhajúcemu Petrovi, aby jedol. Kto bol Peter, aby sa hádal s anjelom z neba?

4. Moslimovia by s touto odpoveďou nemali mať žiadny problém, keďže Mohamed údajne urobil to isté. Hovoril o zrušených zákonoch (hoci zrušenie je trochu odlišný pojem od Novej zmluvy prostredníctvom Ježiša). Okrem toho ukázal, že moslimovia môžu jesť ťavie mäso, a Starý zákon považuje ťavie mäso za rovnaké ako bravčové mäso (Levitikus 11:4, 7, 26; Deuteronómium 14:7, 8).

Otázka: Prečo bol Ježiš v Mk 7,18 prekvapený ich nepochopením?

Odpoveď: Neboli to zástupy, ale Ježišovi vlastní učeníci, ktorí tomu nerozumeli. Ježiš si myslel, že už dávno pochopili, že v Novom kráľovstve nezáleží na vonkajšom jedle, ale na tom, čo je vo vnútri človeka.

Otázka: Keďže učeníci v Mk 7,18 nemali Ducha Svätého až do Turíc, dalo sa od nich očakávať, že pochopia čokoľvek, čo Ježiš povedal?

Odpoveď: Niekedy ľudia nesprávne chápu, čo Duch Svätý robí a čo nerobí. Duch Svätý usvedčuje svet z hriechu a osvecuje nás k pravde, ale ľudia môžu vidieť určitú pravdu aj bez Ducha Svätého.

Otázka: Ako v Mk 7,18–23 Ježiš vyhlásil všetky jedlá za čisté?

Odpoveď: Najprv to, čo nie je odpoveďou, a potom odpoveď.

Čo nie je odpoveď: Mnohé zakázané jedlá v Starom zákone boli potravou mrchožrútov (ako sú ošípané a mäkkýše) a mäsožravcov. Tie by mohli obsahovať viac chorôb a parazitov, ak by neboli dobre uvarené, než jedlá, ktoré mohli jesť. Ale to nie je podstata veci. Podstatou bolo, že Boh im dal zákony, ktoré mali dodržiavať, a oni mohli Boha potešiť alebo nahnevať tým, či Jeho prikázania dodržiavali, alebo nie.

Odpoveď: Ježiš, ako vtelený Boh, nariadil, že odteraz sú všetky potraviny vyhlásené za čisté. Toto bolo zopakované Petrovi v Skutkoch apoštolov 10:11–16. Aj Pavol o tom hovoril v Kolosanom 2:16. Kľúčovým bodom je, že Ježiš nevyhlásil za čisté „všetko“; vyhlásil za čisté iba všetky potraviny, ktoré vstupujú do nášho tela. Zlé veci, ktoré môžu vychádzať z nášho srdca, nikdy neboli čisté a stále nie sú.

Otázka: Prečo je v Mk 7,26 tá žena nazvaná Sýro-feničanka?

Odpoveď: Z administratívneho hľadiska bola Feničia súčasťou rímskej provincie Sýria. Možno Marek použil tento termín, aby ju odlíšil od líbyjsko-feničanov, ktorí pochádzali zo severnej Afriky.

Otázka: Čo je v Mk 7 lepšie: snažiť sa žiť čistý a svätý život, alebo snažiť sa byť blízko Ježišovi?

Odpoveď: Naozaj chceme oboje. Ak však veriaci žije čistý život, ale chce zostať ďaleko od Ježiša, nestane sa viac podobným Kristovi. Na druhej strane, ak veriaci žije v hriechu, ale chce činiť pokánie a priblížiť sa k Ježišovi, stane sa čistejším a podobnejším Kristovi.

Otázka: Kde sa nachádza Dalmanuta, o ktorej sa hovorí v Mk 8,10?

Odpoveď: Nachádza sa juhozápadne od Galilejského mora. Dlho nebola známa jej presná poloha. Avšak južne od Gennesaretskej roviny bola objavená jaskyňa s názvom „Talmanutha“.

Otázka: Prečo v Mk 8,11–12 Ježiš neposlúchol farizejov alebo im aspoň nevyhovel tým, že by im na požiadanie dal znamenie z neba?

Odpoveď: Stalo sa to krátko po tom, čo Ježiš nasýtil 4 000 ľudí. Čo by ďalší zázrak v tejto situácii dokázal farizejom? Nechceli vyjsť von, aby počuli Ježiša, ale o tomto zázraku by sa dozvedeli. Všimnite si, že ich žiadosť nevychádzala z viery, ale skôr z nevery. Farizeji zrejme predpokladali, že Ježiš musí odpovedať na všetky ich otázky. Ježiš však nebol povinný im nič dokazovať. Ježiš im v podstate hovorí: „Na požiadanie žiadne znamenie neuvidíte, už ste videli a počuli.“

Otázka: Prečo je v Mk 8,15 niektoré zlé učenie prirovnané k kvasu?

Odpoveď: Stačí štipka kvasu, správne prostredie (cesto) a trochu času, a celé prostredie sa zmení. Politická korektnosť je pokus zabrániť zmene prostredia (alebo jeho návratu do pôvodného stavu) tým, že sa určité názory alebo témy označia za „mimo hraníc“. Ak sa chcete dozvedieť niečo o Bohu, musíte nasledovať farizejov. To bolo samozrejmé a všetci to chápali. V neskorších časoch, ak chcete nasledovať Boha, musíte sa riadiť tým, čo hovorí kňaz. Hoci boli biblickí kresťania obviňovaní z toho, že majú „papierového pápeža“ a že sa riadia len Knihou, v skutočnosti chceme len nasledovať Boha a slová, ktoré nám dal. Žiadna ľudská náboženská osobnosť, ani tá dobrá, a žiadne vyznanie viery či koncil, ani ten dobrý, nemôže nahradiť Boha a Jeho slovo.

Otázka: Aký význam môžu mať tieto čísla v Mk 8,17–21?

Odpoveď: Ježiš ich práve varoval pred farizejmi a saduceami, ale učeníci ignorovali to, čo hovoril; sústredili sa na nedostatok chleba. Ježiš sa teda prispôsobil ich situácii a tomu, na čo sa zameriavali. Spýtal sa ich, aké boli tie čísla: päť chlebov na dvanásť „obedomných košíkov“ v Izraeli; sedem chlebov na sedem „košíkov“ medzi pohanmi. Existujú dve vzájomne sa dopĺňajúce odpovede.

Všeobecne povedané, Ježiš poukazoval na to, že im nakoniec zostalo viac zvyškov, než mali na začiatku. Nemusia sa teda obávať, že by Ježiš nebol schopný zabezpečiť chlieb.

Konkrétne, číslo sedem je v Biblii často symbolom úplnosti alebo Božej dokonalosti. Hoci číslo dvanásť v Biblii často odkazuje na dvanásť kmeňov, v tomto prípade to tak nie je. Bolo dvanásť apoštolov a tí boli pre všetky národy. Čísla päť a dvanásť boli jednoducho iné čísla ako sedem a sedem, a obedové košíky a koše boli nádoby rôznych veľkostí, čo poukazovalo na to, že išlo o oddelené udalosti, a že Ježiš bol zdrojom spásy pre Židov aj pohanov.

Otázka: Aké sú tri druhy duchovnej slepoty v Mk 8,22–26?

Odpoveď: Ten muž bol slepý a neskôr fyzicky čiastočne slepý, ale učeníci boli stále duchovne čiastočne slepí.

Neúmyselná: Ľudia môžu byť fyzicky slepí v tom zmysle, že sa tak narodili, ako je to v Jánovi 9:1-2, neskôr úplne oslepli alebo sú čiastočne slepí. Duchovne je mnoho neveriacich slepých v tom, že nepoznajú Kristovo svetlo a pravdu.

Úmyselná: Posmievači a tvrdohlaví neveriaci odmietajú Krista, pretože sa odmietajú pozrieť na pravdu, ktorá im už bola daná. Farizeji neboli hlúpi; boli majstri v hľadaní námietok a dôvodov, prečo sa rozhodnúť nevidieť. Rovnako ako zdravý človek nemôže zaparkovať svoje auto na mieste pre zdravotne postihnutých a potom si nasadiť pásku na oči, existuje rozdiel medzi úmyselnou a neúmyselnou slepotou.

Veriaci: Aj veriaci, ktorí odovzdali svoj život Ježišovi, môžu byť čiastočne slepí voči pravde. Tu ani učeníci nedokázali vidieť.

Otázka: Prečo sa v Mk 8,23–25 zdalo, že Ježiš uzdravil slepca postupne?

Odpoveď: Písmo to neuvádza. Možno mal ten muž viac ako jeden problém, alebo je v tom pre nás hlbšie ponaučenie. Tak ako bola fyzická slepota toho muža uzdravená postupne, aj duchovná slepota človeka je niekedy uzdravovaná postupne.

Rovnako ako bol ten muž čiastočne slepý až do konca, aj niektorí ľudia môžu byť duchovne čiastočne slepí. Niektoré veci vidia správne a predpokladajú, že vidia všetko správne, pričom si neuvedomujú, že sú stále čiastočne slepí. Napríklad niektorí videli Ježiša ako proroka, ale nie ako Mesiáša. Niektorí dnes vidia Ježiša ako Spasiteľa, ale nie ako Pána. Niektorí vidia Boha ako lásku, ale nie aj ako spravodlivosť a hnev.

Otázka: Prečo v Mk 8,24 uzdravený slepec spočiatku videl ľudí ako chodiace stromy?

Odpoveď: Možno zrakové nervy toho muža neprijímali svetlo jasne. Mohlo existovať viacero dôvodov slepoty, súvisiacich so zrenicou, dúhovkou, rohovkou a zrakovým nervom.

Prípadne mohol mať spočiatku dokonalý zrak, ale jeho mozog nebol naučený spracovávať tieto vzory. Mozgy ľudí v skutočnosti prijímajú obrázok sveta prevrátený hore nohami. Naše mozgy sa samy naučia obraz otočiť. Vo filme spoločnosti Moody Science dostal jeden muž špeciálne okuliare, ktoré obraz prevracali hore nohami. Po dostatočne dlhom nosení sa jeho mozog dokonale prispôsobil a nemal žiadny problém s chôdzou ani s orientáciou – aspoň dovtedy, kým si okuliare nesňal, kedy sa jeho mozog musel znovu naučiť vnímať svet správne.

Na stránke http://www.answersingenesis.org/docs/4146.asp nájdete zaujímavé súčasné príklady ľudí, ktorí síce fyzicky vidia, ale spočiatku nie sú schopní rozpoznať veci.

Otázka: Prečo v Mk 8,26 Ježiš povedal tomu mužovi, aby išiel priamo domov a nie do dediny?

Odpoveď: Písmo to neuvádza, ale zrejme ten muž a jeho rodina pochádzali z iného mesta alebo bývali mimo mesta. Ježiš však v tomto prípade bol veľmi jasný. Najprv Ježiš vyviedol slepého muža mimo mesta, pričom ho ešte neuzdravil. Potom ho uzdravoval postupne a nakoniec mu výslovne prikázal, aby sa nevracal do dediny.

Kniha „The New International Bible Commentary“ (str. 1166) sa domnieva, že bolo správne, aby to muž najprv povedal svojim príbuzným, namiesto toho, aby sa to príbuzní dozvedeli od niekoho iného. Alternatívne Ježiš nechcel, aby to videli farizeji v meste, keďže im práve v Markovi 8:11 povedal, že neuvidia žiadne znamenie od Ježiša. Alebo tam mohli byť aj iní ľudia, ktorým Ježiš nechcel dovoliť, aby boli svedkami tohto zázraku. Nakoniec, Ježiš možno nechcel, aby niektorí ľudia videli uzdravenie po etapách.

Otázka: V Mk 8,38 skeptik Bart Ehrman poukazuje na to, že Ježiš sa tu výslovne neidentifikuje ako Syn človeka (Jesus, Interrupted, s. 159).

Odpoveď: Ježiš to tu nemusel robiť. Ako Syn človeka sa predstavil v Markovi 2:5–12. Ježiš povedal v Markovi 2:8a–12: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? … Čo je ľahšie: povedať ochrnutému: ‚Tvoje hriechy sú odpustené‘, alebo povedať: ‚Vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď‘? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy...“ Povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď domov.“ A hneď sa ten človek postavil, vzal si svoje lôžko a vyšiel pred všetkými. V dôsledku toho boli všetci ohromení a oslavovali Boha, hovoriac: ‚Nikdy sme nič také nevideli!‘“ (BSB) Ježiš tento termín použil v evanjeliách 81-krát. Prečo by Ehrman považoval za významné, že Ježiš to na tomto mieste znovu nevysvetlil?

Otázka: Čo znamená v Mk 8,38, že Ježiš sa bude hanbiť za tých, ktorí sa v tomto živote hanbili za Ježiša?

Odpoveď: Exegéti majú v tejto veci dva názory.

1. Vyvolení veriaci, ktorí sa hanbia za Ježiša, budú trpieť potupou, keď sa dostanú do neba. Takýto názor zastáva Believer’s Bible Commentary na s. 1341. Niektorí kresťania skutočne veria, ale príliš sa nechali ovplyvniť svetom, aby sa postavili za Ježiša alebo šírili evanjelium.

2. Takzvaní kresťania, ktorí sa hanbia za Ježiša, zistia, že do neba vôbec nepôjdu. Tento názor zastáva „Bible Knowledge Commentary: New Testament“ (s. 141–142) a „The NIV Study Bible“ (s. 1510). 2. Timoteovi 2:12 tiež hovorí, že ak zaprieme Krista Ježiša, On zaprie nás. Niektorí ľudia odmietajú prijať Ježiša z rôznych emocionálnych dôvodov. Judáš bol zrejme sklamaný, že Ježiš v tom čase nemal v úmysle podniknúť žiadnu vojenskú akciu. Niektorí tvrdia, že ľudia sú takí dobrí, že nepotrebujú spásu, alebo že je „príliš primitívne“ hovoriť, že potrebujeme obeť za nás. Iní nechcú, aby na nich niekto z neba hľadel a súdil ich činy.

Samozrejme, pravdepodobne platí oboje, pretože Ježiš v tomto verši nešpecifikoval ten „stupeň hanby“. Je vážnou vecou veriť v Ježiša, zaprieť ho a pokáňať sa (ako to urobil Peter), ale ešte vážnejšou vecou je vôbec nikdy neodovzdať svoj život Jemu.

Otázka: Prečo si myslíte, že Boh v Mk 9,1–2 zariadil premenu?

Odpoveď: Najprv si všimnite, že až do Ježišovej smrti o tom nikto okrem učeníkov nevedel. Nikomu inému to teda nepomohlo, aspoň nie pred Ježišovou smrťou a vzkriesením. Hoci Písmo neuvádza, prečo sa to stalo, môžeme vidieť aspoň šesť dôvodov.

1) Posilnilo by to vieru učeníkov. Učeníci by mohli aspoň na chvíľu uzrieť Ježišovu najvyššiu slávu.

2) Bolo by to povzbudením pre samotného Ježiša predtým, ako išiel na kríž. Možno aj Eliáš a Mojžiš povedali Ježišovi niečo, čo bolo potrebné.

3) Na naplnenie proroctva: Malachiáš 4,5–6 hovorí, že Eliáš príde pred veľkým dňom Pánovým. Kým Ján Krstiteľ bol v duchu a moci Eliáša, Eliáš prišiel fyzicky sám pri premenení.

4) Dvaja svedkovia, Mojžiš a Eliáš, prišli, aby boli s Ježišom, aspoň na krátku chvíľu. Eliáš nikdy nezomrel (2. Kniha kráľov 2:11) a hoci Mojžiš zomrel, jeho telo sa nikdy nenašlo (Deuteronómium 34:6). V Zjavení 11 budú dvaja svedkovia tesne pred Ježišovým druhým príchodom a toto by mohlo byť predzvesťou toho.

5) Pre tých z nás, ktorí žijú po zmŕtvychvstaní, by to potvrdilo, že Boh mal všetko pod kontrolou a od začiatku vedel, čo sa stane s ukrižovaním a zmŕtvychvstaním.

6) A napokon, splnilo sa tým proroctvo, ktoré Ježiš vyslovil v Markovi 9:1

Otázka: V Mt 17:1, Mk 9:2 a Lk 9:28–29, na akej hore došlo k premeneniu?

Odpoveď: Písmo to nešpecifikuje, ale vieme nasledovné. Po prvé, bola to vysoká hora, a hora Tábor má nadmorskú výšku len 1 843 stôp (približne 5 futbalových ihrísk), takže sa nedá považovať za vysokú horu. Nachádzala sa desať míľ juhozápadne od Galilejského mora a nebola v blízkosti Cézarey Filipovej. Okrem toho sa v tom čase na vrchole hory Tábor nachádzala rímska pevnosť.

Hora Hermon, vysoká vyše 9 000 stôp, je najvyššou horou v regióne a mohlo sa to stať tam. Nachádza sa však dosť ďaleko, severne od Golanských výšin, na hranici medzi Sýriou a Libanonom. Takýto názor uvádza „Believer’s Bible Commentary“ na strane 1 400.

Hora Meron / Jebel Jermaq, západne od Galilejského mora, je vysoká 3 926/3 962 stôp, a túto možnosť navrhol W. Liefield.

Otázka: V Mk 9,7 a nasl. zo všetkého, čo Boh mohol povedať, bola zaznamenaná len táto jedna veta. Prečo si myslíte, že bolo pre učeníkov také dôležité to vedieť?

Odpoveď: Kresťanstvo nie je v prvom rade o zákonoch, doktríne ani službe. Hoci sú tieto veci prítomné, nie sú tým hlavným. Hlavnou vecou nie je ani naša skúsenosť, spoločenstvo či modlitba. Tou jedinou hlavnou vecou je milovať Ježiša. Veriaci však na to môžu zabúdať. Pavol v 2. Korinťanom 11:2-3 hovorí: „Žiarim o vás božskou žiarlivosťou. Lebo som vás zasľúbil jednému mužovi, aby som vás predstavil Kristovi ako čistú pannu. Obávam sa však, že tak, ako bola Eva oklamaná hadovou prefíkanosťou, aj vaše mysle môžu byť zvádzané z vašej jednoduchej a čistej oddanosti Kristovi.“

Otázka: Ako v Markovi 9,14–16 odoláme pokušeniu zostať príliš dlho na vrchole hory, keď Ježiš chce, aby sme zišli dole?

Odpoveď: Pamätajte si, že tu nejde o nás, o naše vedomosti a skúsenosti, ale o Boha. Boh chce, aby sme slúžili druhým. Pri súde na bématickom stolci sa nás Ježiš nebude pýtať, koľko sme sa naučili alebo čo sme zažili, ale skôr to, čo sme urobili a ako sme žili. Zážitok na vrchole hory je dobrý na to, aby nás ukotvil, posilnil a osviežil pre duchovný boj o srdcia a mysle ľudí v tomto svete. Tréner v tíme nemá veľký úžitok z talentovaného hráča, ktorý odmieta súťažiť.

Otázka: Čo hovorí Marek 9,18.28–29 o moci kresťana bez viery?

Odpoveď: V tom čase vedeli učeníci o Bohu viac ako ktorýkoľvek iný smrteľník na zemi. Učeníci mali každý deň osobné stretnutia s Ježišom. Učeníci (aspoň všetci okrem jedného) všetci verili a žili podľa toho, čomu verili. Mali vieru, ale nemali dostatočne silnú vieru na to, aby vyhnali tohto démona.

Otázka: Ako dnes v Mk 9,18.28–29 berieme Božiu moc a múdrosť ako samozrejmosť?

Odpoveď: Neveriaci môžu považovať bezpečnosť, pokoj, zdravie a prosperitu za samozrejmosť, za veci, na ktoré majú podľa nich nárok. Dokonca aj niektorí veriaci si môžu myslieť, že nebudú mať ťažké časy, pretože sú kresťania. Považovať Božie dary za samozrejmosť je opakom vďačnosti.

Otázka: Prečo si myslíte, že v Mk 9,19 Ježiš povedal: „Ó, neveriace pokolenie“ namiesto „Ó, neveriaci učeníci“?

Odpoveď: Ježiš videl, že nevera učeníkov odzrkadľovala spoločnosť, v ktorej vyrastali. Do určitej miery sú aj naše presvedčenia a viera ako veriacich formované našou generáciou, t. j. našou kultúrou a spoločnosťou. Ako veriaci to musíme pokorne a úprimne uznať a snažiť sa to prekonať a oslobodiť sa od toho.

Otázka: Prečo v Mk 9,24 otec použil oxymorón?

Odpoveď: Oxymorón je rétorický prostriedok, pri ktorom sa na vyjadrenie zložitej pravdy používajú protikladné výroky alebo obrazy. Otec mal vo svojom vnútri protichodné pocity. Povedal: „Verím“, lebo skutočne veril, ale zároveň povedal: „Pomôž mojej nevere“, lebo vedel, že má aj skutočné pochybnosti.

Aj my by sme mali byť pred Bohom úprimní o svojich pocitoch. Boh je dosť veľký na to, aby zvládol naše pochybnosti, a keď svoje pocity vyjavíme tým, že sa mu s nimi vyznáme, Boh sa môže ľahšie postarať o to, čo mu priznáme.

Otázka: Čo si myslíte, že Boh robí v Mk 9,24 s nedokonalou vierou, akú mal ten otec?

Odpoveď: Boh využil vieru chlapcovho otca; nedokonalú, ale úprimnú a skutočnú vieru. To je lepšie ako pokrytecký, neúprimný zdanlivý prejav viery. Buďte úprimní vo svojej viere v Boha, aby ju mohol rozvíjať, zušľachťovať a odstrániť z nej nečistoty, ktoré do nej nepatria.

Otázka: V Mk 9,25 Ježiš väčšinou len prikázal zlému duchovi, aby vyšiel, ale prečo tentoraz povedal, aby vyšiel a aby už viac nevstúpil?

Odpoveď: V Lukášovi 11,24–26 Ježiš povedal, že keď z človeka vyjde zlý duch, môže sa pokúsiť vrátiť sa spolu so siedmimi ďalšími. Preto je dôležité, aby sa človek posadnutý démonom, keď sa oslobodí z otroctva, obrátil ku Kristovi, aby sa démoni nevrátili v ešte väčšej sile.

Otázka: Prečo si myslíte, že práve v tomto okamihu, hneď po veľkej premenení, v Markovi 9:33 sa učeníci hádali o tom, kto z nich je najväčší?

Odpoveď: Na prvý pohľad to znie smiešne. Hneď potom, čo im bola milostivo udelená veľká výsada vidieť túto úžasnú udalosť, namiesto toho, aby išli a rozprávali, aký veľký je Ježiš, hádali sa o tom, akí veľkí sú oni sami. Namiesto toho, aby sa všetko točilo okolo Ježiša a toho, ako môžu slúžiť na Jeho oslavu, využívali Ježiša na to, aby sa všetko točilo okolo nich.

Tento obraz je smiešny. Ak by niekto chcel namaľovať ružový, prikrášlený obraz Ježišových svätých učeníkov, toto by určite vynechal! Vyzerá to jednoducho zle. Ale aj po tom, čo uverili v Ježiša, videli zázraky a premenenie, takíto stále boli. Ježišova trpezlivosť s nimi je úžasná.

Otázka: Ako by sme mali v Mk 9,33 postupovať voči spoluvieriacemu, ktorý sa snaží vyzdvihovať svoju vlastnú veľkosť?

Odpoveď: Nemajte voči nemu zášť, ale modlite sa za neho a túžte po tom, aby sa z toho pokánil. Nemali by sme ho odpísať ako tajného neveriaceho alebo ako padlého, nenapraviteľného odpadlíka, tak ako Ježiš neodpísal učeníkov. Mali by sme ho varovať pre jeho vlastné dobro a minimalizovať jeho vplyv, ktorý by mohol povzbudzovať iných, aby robili to isté.

Otázka: Mali by učeníci v Mk 9,34 povedať Ježišovi, prečo sa hádali, alebo mali mlčať, ako to urobili?

Odpoveď: Pravdepodobne mlčali zo zahanbenia alebo hanby. Boh vie, čo si myslíme a hovoríme, či to vyznávame, alebo nie, ale je lepšie povedať Mu, čo máme na srdci, aj keby to bolo zlé alebo pyšné. Takto to Boh môže očistiť oveľa rýchlejšie, ak ste ochotní to priznať.

Otázka: Čo si myslíte o vete v Mk 9,35: „Veľkosť prichádza cez službu“?

Odpoveď: Nie je to úplne pravda. Najprv musíte slúžiť tomu správnemu. Neslúžte svojim ambíciám, neslúžte cirkvi, ale vaša primárna služba by mala byť Bohu. Po druhé, musíte slúžiť so správnymi motívmi. Ak však pochopíte tieto výhrady, potom je to celkom správne.

Otázka: Prečo v Mk 9,38–40 Ján a ostatní učeníci zakázali niekomu vyháňať démonov a kto bol ten človek?

Odpoveď: Najprv sa pozrime na zvláštny sled udalostí v tomto úryvku. Najprv boli učeníci bezmocní vyhnať démona. Potom sa hádali o tom, kto z nich je najväčší. Ale hoci nedokázali vyhnať démona, zakazovali niekomu inému, kto veril v Krista, aby vyháňal démona v Ježišovom mene, keď to nedokázali oni sami.

Keďže ten muž nepatril do ich spoločenstva, učeníci predpokladali, že Boh ho nemôže použiť. Dnes veriaci niekedy robia tú istú chybu, keď si myslia, že iní skutoční kresťania, ktorí nepatria do ich cirkvi, nie sú Bohom používaní alebo sú používaní len v menšej miere.

Otázka: Ako „skutočný“ je diabol a jeho vplyv v Mk 9,38–40 a v iných pasážach? Vkladá ti myšlienky do hlavy?

Odpoveď: Diabol a jeho démoni sú skutočné bytosti s myšlienkami a pocitmi. Môžu nám vnucovať myšlienky, ale nemôžu „posadnúť“ veriacich. Hoci nám môžu vnucovať myšlienky, máme silu povedať „nie“ a ísť ďalej. Hoci sú mocní a ich silu by sme nemali podceňovať, naša ochrana pod Kristovou krvou je ešte mocnejšia. Napríklad som počul o šamanovi, ktorý preklial kresťana, a kliatba sa obrátila proti nemu samému. V inom, nesúvisiacom príklade som počul o inom šamanovi, ktorý vyhlásil, že kresťanský misionár zomrie do 30 dní. Na 30. deň zomrel ten šaman.
Ako Kristove deti nemáme žiadny dôvod vyjednávať s diablom, provokovať ho, ani sa vôbec pokúšať komunikovať s diablom či démonmi.

Otázka: Ako v Markovi 9:38–40 postupovať voči niekomu, kto koná Božiu vôľu, ale nie je „schválený“ ľuďmi?

Odpoveď: Najprv sa spýtajte, či to vôbec potrebuje schválenie od ľudí? Ak je to Božia vôľa, potom možno nie. Ak si myslíte, že to vyvoláva rozdelenie, najprv sa uistite, že to nie ste vy a vaša skupina, ktorí rozdeľujete. Na druhej strane, ak to vyvoláva spory alebo oprávnene spôsobuje rozdelenie, mali by ste s nimi hovoriť, pokúsiť sa s nimi rozumne diskutovať a modliť sa, aby ste vy aj oni mohli byť jednej mysle.

Otázka: Čo je podľa vás v Mk 9,42 také závažné na tom, že privádzate malé deti k hriechu?

Odpoveď: Hoci spoločnosť v tej dobe často pohŕdala deťmi, Marek 9:42 hovorí, že pre niekoho by bolo lepšie, keby sa nikdy nenarodil, ako keby priviedol dieťa k hriechu. Keď sa pozeráte na malé dieťa, ktoré sa možno správa hlúpo a veľa nevie, pamätajte, že Boh sa o ne stará rovnako ako o dospelých a v Božích očiach sú rovnako dôležité.

Evanjelista D. L. Moody raz niekomu povedal, že na zhromaždení boli spasení dvaja a pol ľudia. Ten človek sa ho spýtal: „Myslíte dvaja dospelí a jedno dieťa?“ „Nie,“ odpovedal Moody, „dve deti a jeden dospelý.“

Otázka: Prečo by v Mk 9,48 červy v pekle nemali zomrieť?

Odpoveď: Ježišova metafora sa netýka malých zvierat, ale skôr rozkladu a zničenia v pekle. Kniha When Critics Ask na strane 372 uvádza inú odpoveď. Keďže sa tam píše „ich červ“ a nie „červ“, ide o metaforu fyzického tela človeka, ktorý ide do pekla.

Otázka: Čo znamená vo Mk 9,49 výraz „osolený ohňom“?

Odpoveď: Existujú tri hlavné interpretácie toho, na koho sa tento verš vzťahuje

Veriaci, ktorí prechádzajú utrpením a očistením

Ztratení, ktorí idú do pekla

Všetci, ktorí sú skúšaní a súdení. Tento pohľad môže zahŕňať aj ostatné dva pohľady.

Záverom možno povedať, že verše 43–48 hovoria o pekle a verš 50 sa týka veriacich. Verš 49 je prechodný a výraz „všetci“ sa vzťahuje jednak na zatratených, o ktorých sa hovorí bezprostredne pred týmto veršom, a jednak na veriacich, o ktorých sa hovorí bezprostredne po ňom.

Q: Ako v Mk 9,49–50 súvisí „osolenie ohňom“ so „stratou slanosti“?

Odpoveď: Farizeji v tej dobe učili, že Izrael je soľou medzi národmi, aby ich očistil. Soľ bola dôležitým konzervačným prostriedkom. Výraz „osolený ohňom“ znamená konzervovať potraviny ohňom, napríklad sušením ovocia. Ak aj oheň môže mať konzervačný účinok, soľ môže stratiť väčšinu svojho konzervačného účinku, ak sa vyplaví vodou alebo ak sa zriedi inými látkami.

Otázka: Čo Ježiš učí o rozvode v Mk 10,1–2 a Mt 19,3–9?

Odpoveď: Predtým, ako odpovieme na túto otázku, mali by sme najprv pochopiť, čo Ježiš učil o manželstve.

Manželstvo v Markovi 10:7 a v knihe Genesis 2:24 znamená, že dvaja sa stanú jedným telom. Keď sa mladý muž alebo žena chystajú oženiť či vydať, musia si uvedomiť, že v dôsledku toho sa stanú inými ľuďmi. Prinajmenšom štúdia v Spojených štátoch ukazuje, že ženatí muži v priemere žijú o niečo dlhšie ako muži, ktorí sa nikdy neoženili. Ešte dôležitejšie je, že váš partner môže a pravdepodobne aj urobí veľa pre to, aby vás priblížil k Bohu alebo vás od Neho vzdialil. Manželstvo nie je len o láske alebo o pocitoch, ale o záväzku pred Bohom a ostatnými. Je to, ak by sme to metaforicky vyjadrili, ako keby ste už neboli dvoma organizmami, ale skôr jedným.

Rozdelenie tohto „organizmu“ nie je prirodzené a nie je to niečo, čo by Boh chcel. Hoci je v Matúšovi 19:9 povolené rozviesť sa s partnerom, ak sa dopustí sexuálnej nemorálnosti, nie je to nevyhnutne povinné. Pavol v 1. Korinťanom 7:12–15 učí, že nie je dovolené rozviesť sa s niekým len preto, že má alebo prijal inú vieru, ale ak iniciuje rozvod on sám, je dovolené s tým súhlasiť.

A čo ak sa manžel stane drogovo závislým? Je ťažké si predstaviť, že by sa niekto dostal do takejto situácie a bol pritom skutočným kresťanom. Ale bez ohľadu na to, ak v tejto ťažkej situácii nie je ochotný s tým prestať, môžete ho nahlásiť polícii. Ak je neveriaci a po tom sa s vami chce rozviesť, tak nech.

Čo ak vám manžel alebo manželka hrozí násilím voči vám alebo rodine? Rozumné je odísť pre vlastnú bezpečnosť, a opäť, je ťažké si predstaviť, že by niekto takto konal a bol skutočným kresťanom. Aj toto je ťažká situácia. Niekedy môže byť najlepšie nahlásiť ho na políciu.

Otázka: Prečo si myslíte, že farizeji v Mk 10,1–2 opýtali Ježiša práve na rozvod?

Odpoveď: Mohlo to byť z jedného alebo viacerých z troch dôvodov, a žiadnym z týchto dôvodov nebolo to, že by sa farizej chystal riadiť sa konkrétnym názorom na základe toho, čo povedal Ježiš.

1) Zistiť, či bol Ježiš bližšie k škole Hillela, ktorá rozvod povoľovala, alebo k škole Šammaja, ktorá ho nepovoľovala, s výnimkou cudzoložstva. Medzi nasledovníkmi slávneho židovského rabína Hillela bol rozvod povolený v Mišne Gittin 1:1–3; 7:2.

2) Zistiť, či by Ježiš učil niečo iné ako Starý zákon v Deuteronómiu 24:1–4 (a Ježiš to urobil).

3) Dúfajme, že Ježiš by povedal, že rozvod nie je povolený, čo by znamenalo, že Ježiš by kritizoval vládcu Herodesa Antipasa a jeho manželku Herodiadu, ktorí sa už rozviedli. Podľa židovského zákona nemohla manželka iniciovať rozvod, ale podľa rímskeho zákona mohla, ako to urobila Herodiada. Ježiš sa v tom čase nachádzal v Peréi, ktorú vládol Herodes Antipas.

Otázka: Prečo by Boh v Mk 10,5 prostredníctvom Mojžiša niektoré veci povolil kvôli tvrdosti ich sŕdc?

Odpoveď: Hoci Boh nemusí prispôsobovať sa nám a našim tvrdým srdciam, niekedy sa tak rozhodne urobiť. V časoch Starého zákona väčšina veriacich nemala v sebe Ducha Svätého. Avšak v časoch Nového zákona, keď v nás prebýva Duch Svätý a zákon je vpísaný do našich sŕdc, máme v tomto smere vyššie štandardy ako svätí Starého zákona.

Otázka: Prečo v Mk 10,13 učeníci pokarhali ľudí za to, že priviedli svoje malé deti k Ježišovi?

Odpoveď: Učeníci konali nesprávne. Možno sa mylne domnievali, že keďže deti nedokážu intelektuálne pochopiť Ježišovo učenie tak ako dospelí, nemali by Ježišovi zbytočne zaberať čas. Ježiš ich nielen opravil, ale pokarhal tých, ktorí nesprávne pokarhali iných.

Podľa Believer’s Bible Commentary, s. 1346, George MacDonald povedal, že neverí v kresťanstvo človeka, ak sa pred jeho dverami nikdy nehrajú chlapci alebo dievčatá.

Otázka: Prečo chcel Ježiš v Mk 10,13–15, aby deti prišli k nemu?

Odpoveď: Jediný dôvod, ktorý Ježiš uviedol, bol: „Takým patrí Božie kráľovstvo.“ Ježiš používal deti ako názornú lekciu, že všetci musíme mať pokoru a ochotu učiť sa ako deti, aby sme mohli prísť k Bohu. Nemôžeme prísť k Bohu v pýche, ale musíme priznať, že sami osebe nestačíme. Musíme byť ochotní priznať, že Boh vie viac ako my, že Ho potrebujeme a že sme ochotní rásť.

Okrem toho Ježiš nepochybne mal rád deti a videl, že hodnota duše dieťaťa je rovnaká ako hodnota duše dospelého. Ježiš by bol skvelým učiteľom v detskej nedeľnej škole!

Otázka: V Mk 10,18 a Lk 18,19 nebol Ježiš „dobrý“, keď spochybnil muža, ktorý Ho nazval dobrým?

Odpoveď: Ježiš je dobrý v každom zmysle tohto slova. Ježiš spochybňuje toho, kto ho nazval dobrým, keďže ten muž ešte neuznal, že Ježiš je Mesiáš, a zdalo sa, že s pojmom „dobrý“ narába príliš ľahkovážne.

Podobne v Jánovi 8:7, keď Ježiš povedal obžalovateľom hriešnej ženy: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň“, Ježiš sám nehádzal žiadne kamene, ale to nedokazuje, že Ježiš mal hriech. Ježiš bol bez hriechu podľa Listu Židom 4:15.

Otázka: V Mk 10,18 a Lk 18,19 sa Ježiš pýta: „Prečo ma nazývaš dobrým? … Nikto nie je dobrý, iba sám Boh.“ Keďže Ježiš nepopieral svoju vlastnú dobrotu ani svoju božskosť, čo tým chcel povedať?

Odpoveď: Ježiš kladie stručnú otázku, ktorá na prvý pohľad znie veľmi jednoducho: prečo ho nazývate dobrým? Tri jednoduché body a potom krátka diskusia.

a) Ježiš tu ani nepotvrdil, ani nepoprel, že je dobrý. (Na iných miestach sa však dozvedáme, že ním bol.)

b) Ježiš tu len položil otázku. Nepotvrdil ani nepoprel, že je Boh. (Na iných miestach sa však dozvedáme, že ním bol.)

c) Zdalo sa, že Ježiša veľmi zaujímalo, čo je tento muž ochotný potvrdiť a čomu verí.

Teraz sa venujme tejto diskusii a potom uvidíme, čo potvrdzujete a čomu ste ochotní uveriť.

Nikto iný v evanjeliách, či už veriaci alebo nie, nebol nikdy zaznamenaný, že by nazval Ježiša „dobrým učiteľom“. Chcel sa ten, kto kládol otázku, len prejaviť zdvorilosť a lichotiť, alebo, ako sa spýtal Ježiš, potvrdzoval tým niečo viac?

Čo je „dobrý človek“ v očiach Svätého Boha? Je hriešny colník, ktorý celý život podvádzal mnohých, ale volá k Bohu, aby sa nad ním zmiloval, dobrý? Nie, kajá sa zo svojho zla, ale stále bol zlý. Na druhej strane, sme my o niečo lepší ako ten colník? Nie. Podľa Božích meradiel je nazývať akéhokoľvek obyčajného človeka na zemi „dobrým“ falošnou pýchou.

A čo vlastne je dobro? Je niečo dobré, keď o tom ľudia hlasujú, keď to spoločnosť akceptuje, alebo keď si to človek vo svojej mysli myslí, že je to dobré, hoci si to ostatní myslia inak? Nie, nemáme žiadne meradlo dobra, okrem Boha a toho, čo On vyhlási za dobré. Nikto nie je v konečnom dôsledku dobrý, okrem Boha.

Vzhľadom na toto všetko, potvrdzujete, že Ježiš bol dobrý?

Otázka: V Mk 10,18 a Lk 18,19, bol Ježiš Bohom, keďže nikto nebol dobrý okrem samotného Boha?

Odpoveď: Ježiš tu tomu mužovi nepovedal, či je Bohom, alebo nie je. Skôr mu naznačil, že ten muž používa slovo „dobrý“ príliš ľahkovážne. Boh je zdrojom dobra, definíciou dobra, a všetky menšie veci, ktoré nazývame dobrými, sú len tieňmi Božieho dobra.

Viete, kresťania, Židia, moslimovia a dokonca aj rímski modloslužobníci, ktorí zabíjali kresťanov, sa všetci snažili byť dobrí, aspoň tak, ako si oni predstavovali dobro. Pre mnohých Západniarov to môže byť šok, ale nie všetky náboženstvá zdieľajú tento názor, že by ste sa mali snažiť konať dobro. V hinduizme sa mnohí snažia hľadať osvietenie, skutočné pochopenie, prostredníctvom prežívania dobra aj zla. Preto ak hinduistický náboženský človek spreneverí peniaze alebo kradne, niektorí môžu byť šokovaní jeho údajnou pokryteckosťou, ale nemusí to byť vôbec pokrytectvo. Pre neho môže platiť, že neexistuje žiadny rozpor medzi snahou dosiahnuť osvietenie, kozmické vedomie alebo čokoľvek iné a túžbou zažiť zlo. Nie všetci hinduisti by však s tým súhlasili; niektorí by kládli väčší dôraz na „karmu“.

Otázka: Ako ľudia v minulosti uplatňovali verše z Mk 10,18 a Lk 18,19?

Odpoveď: Ide o pár „všestranných“ veršov, ktoré majú množstvo dobrých aplikácií.

Príklad pre nás

Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.) v diele Kto je ten bohatý človek, ktorý bude spasený? (kap. 4, s. 592) používa tento úryvok na to, aby ukázal, že máme byť dobrí a dávať chudobným, namiesto toho, aby sme dôverovali bohatstvu.

Tertulián (198–220 n. l.) povedal, že Boh je dobrý a má súcit, a rovnako je pre nás vhodné byť dobrými, mať súcit s druhými a byť tvorcami pokoja. (O skromnosti, kap. 2, s. 75)

Proti gnosticizmu

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) hovorí, že keďže Ježiš oslovoval Otca ako dobrého, je skutočne dobrý. (Irenej: Proti herézam, kniha 1, kap. 20, s. 345)

Hippolyt, žiak Irenea (225–235/6 n. l.), rovnako v diele Vyvrátenie všetkých heréz, kniha 5, kap. 2, s. 50 a kniha 7, kap. 20, s. 113, používa tento argument na vyvrátenie Marciona a gnosticizmu. Ak je Otec, ktorý stvoril veci, dobrý, potom celý gnosticizmus a Marcionova heréza padajú.

Ebioniti uznávajú Ježiša za Syna Otca, ale tvrdili, že Ježiš bol Bohom len v istom zmysle slova. Keďže trvali aj na dodržiavaní starozákonných zvyklostí, dá sa predpokladať, že boli ostro proti gnostikom, ktorí tvrdili, že Boh Starého zákona je zlý alebo zblúdený. V diele „ “ (Klementínska homília 3, neistý dátum), kap. 57, s. 248–249, tiež použili tento verš proti tým, ktorí nazývali starozákonného Boha zlým. Avšak v klementínskej literatúre a vo všetkých zachovaných spisech ebionitov nikdy nepoužili tento verš na popretie tvrdenia, že Ježiš bol Bohom.

Proti modlárstvu

Origenes (225–254 n. l.) hovorí, že ak sa Kristus podriaďoval Bohu Otcovi, o to viac by sa slnko odmietlo, aby sa mu niekto klaňal a uctieval ho. Origenes potom dodáva, že by sme sa mali modliť k Božiemu Slovu a ešte viac k Jeho Otcovi. (Proti Celsovi, kniha 5, kap. 15, s. 548)

Božstvo Krista

Novatian (250/254–256/7 n. l.) „Navyše sám Pán: ‚Prečo sa ma pýtaš na to, čo je dobré? Len Boh je dobrý.‘ … „ale v tých istých Písmach sa tvrdí, že aj Kristus je dobrý. Ak teda správne usudzujú, neexistuje jeden dobrý, ale dokonca dvaja dobrí. Ako je teda možné, že podľa viery založenej na Písme sa hovorí, že je len jeden dobrý? Ak však nemyslia, že by to akýmkoľvek spôsobom mohlo byť v rozpore s pravdou, že je jeden Pán, že aj Kristus je Pán, ani s pravdou, že jeden je náš Učiteľ, že aj Pavol je náš učiteľ, ani s pravdou, že jeden je dobrý, že aj Kristus je nazývaný dobrý; nech na základe toho istého uvažovania pochopia, že zo skutočnosti, že Boh je jeden, nevyplýva žiadna prekážka pre pravdu, že aj Kristus je vyhlásený za Boha.“ (O Trojici, kap. 30, s. 642–643)

Proti arianizmu

Hilár z Poitiers (355–367/368 n. l.) napísal, že keď ariáni poukazujú na Izaiáša 65,16; Marka 10,18; 1. Timoteovi 6,15, nezostáva Synovi žiadna pravda, dobrota ani moc.

Gregor z Nyssy (382–383 n. l.) napísal: „Je však ľahké ukázať, že ani slovo ‚jeden‘ neoddeľuje Otca od Syna. … Lebo On hovorí: ‚Ja a Otec sme jedno.‘ [Ján 10, 30] Ak je teda dobro jedno a ak sa v Otcovi a Synovi uvažuje o osobitnom druhu jednoty, vyplýva z toho, že Slovo, keď pripisovalo dobru vlastnosť ‚jedného‘, pripisovalo pod pojmom ‚jeden‘ titul ‚dobrý‘ aj sebe samému, ktorý je jedno s Otcom a nie je oddelený od jednoty podstaty.“ Proti Eunómiovi, kniha 11, kap. 2, s. 232–233, v diele Nicene and Post-Nicene Fathers, druhá séria, zväzok 5.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 10,19 spomenul len šesť z desiatich prikázaní?

Odpoveď: Ježiš tu nebol vyčerpávajúci, ale uvádzal len príklady. Skutočnosť, že Ježiš tu nebol slovný, nie je dôvodom na popieranie toho, čo Ježiš aj Jeho apoštoli učili na iných miestach.

Otázka: Prečo v Mk 10,21–22 a Lk 18,20–23 Ježiš povedal tomu mužovi, aby predal všetok svoj majetok?

Odpoveď: Zdá sa, že ten muž miloval svoje bohatstvo rovnako ako Boha, a Ježiš mu povedal, že s tým musí niečo urobiť.

Otázka: Učí Mk 10,21–22 aj všetkých ostatných, aby predali všetok svoj majetok?

Odpoveď: Nie, pretože Ježiš, pokiaľ vieme, nikomu inému nepovedal, aby predal svoj majetok. Dokonca aj Pavol mal osobný majetok, napríklad svoj plášť, ako sa uvádza v 2. Timoteovi 4,13. V Skutkoch apoštolov 5,4, keď bol Ananiáš potrestaný, sa výslovne uvádza, že nebol potrestaný za to, že si nechal časť svojich peňazí, ale skôr za to, že klamal Bohu a tvrdil, že si z tých peňazí nič nenechal. Komentár „Bible Knowledge Commentary: New Testament“ na strane 151 hovorí v podstate to isté.

Tento verš však pre nás aj dnes predstavuje výzvu. Keď prišlo na voľbu medzi Kristom a bohatstvom, tento inak na prvý pohľad dobrý muž nebol ochotný uprednostniť Krista pred bohatstvom. Ak je dnes niekto taký, potom je táto osoba prekliata príliš veľkým množstvom peňazí. Pre viac informácií si prečítajte Príslovia 30:7–9.

Keď sa rozhodujete, koľko prispieť na Božie dielo, komentár „Believer’s Bible Commentary“ na strane 1347 v rámci rozboru evanjelia podľa Marka 10 uvádza zoznam vecí, nad ktorými by ste sa mohli zamyslieť.

1. Tisíce ľudí denne umierajú od hladu

2. Veľké množstvo ľudí nikdy nepočulo dobrú zvesť.

3. Naše peniaze môžu slúžiť na pomoc týmto ľuďom.

4. Kristus nás učí, že by sme sa mali stať chudobnými, aby sa iní mohli stať bohatými (2. Korinťanom 8:9).

5. Keďže náš život na zemi je taký krátky, keď Ježiš príde, bude už príliš neskoro.

Otázka: Je v Mk 10,23–24 nemožné, aby sa bohatí ľudia obrátili k Ježišovi?

Odpoveď: Existuje len jedna odpoveď, ale má dve časti.

Nie. Ľudia, ktorí majú bohatstvo, môžu vždy prísť k Bohu. Abrahám bol veľmi bohatý, a to aj podľa starovekých, aj podľa moderných meradiel. Bohatí ľudia však musia byť kedykoľvek ochotní vzdať sa pre Boha toho, čo je pre nich najcennejšie – tak, ako to urobil Abrahám so svojím synom Izákom.

Áno: Ak vás ovládajú vaše majetky alebo bohatstvo a milujete peniaze viac ako Boha, musíte si vybrať jedno alebo druhé, a váš večný osud závisí od vášho rozhodnutia.

Zaujímavé je tiež to, že táto pasáž nasleduje hneď po časti o malých deťoch. Komentár „The Believer’s Bible Commentary“ na strane 1347 poznamenáva, že „kresťania, ktorí si hromadia poklady na zemi, zvyčajne za svoju neposlušnosť platia v životoch svojich detí.“

Otázka: Je v Mk 10,29 každému, kto opustil všetko, aby nasledoval Ježiša, zaručené toto požehnanie, alebo z toho nemajú žiadny úžitok, ak to urobia, ale nemajú lásku, ako hovorí 1 Kor 13,2?

Odpoveď: Ježiš tu dáva sľub, ale sú v ňom implicitne obsiahnuté podmienky. Jednoducho musíte nasledovať Ježiša a neustále v tom pokračovať. Ak chcete nasledovať Ježiša, musíte milovať Boha a druhých, a nemôžete milovať Boha, ak nemilujete ostatných ľudí.

Je zaujímavé, že len tu, v synoptických evanjeliách, Ježiš oslovuje učeníkov ako deti. Stalo sa to hneď potom, čo ich Ježiš pokarhal za to, že nedovolili deťom prísť k Nemu.

Otázka: Dajú sa Mk 10,29–30 a Lk 18,29–31 chápať ako sľub finančného blahobytu v tomto živote?

Odpoveď: Nie. Tento sľub bol určený prvým kresťanom rovnako ako nám. Nemôžeme očakávať viac záruk finančného blahobytu ako Pavol, ostatní apoštoli a prví kresťania, ktorí boli prevažne otroci a chudobní. V knihe When Cultists Ask na s. 135–136 sa dodáva, že tento verš nehovorí o bohatstve, ale o rodine a domove.

Otázka: Ako v Mk 10,30 získame všetky tieto veci v tomto živote?

Odpoveď: Každý z nás individuálne nevlastní 100 domovov a 100 polí ako svoj osobný majetok. Každý z nás nemá 100 biologických bratov a sestier a 100 biologických matiek ako svojich príbuzných. Skôr ako bratia a sestry v jednom tele – cirkvi – máme spoločne všetky tieto veci, aby sme sa o ne navzájom delili, ako ukazuje Marek 3:33–35.

Otázka: Čo je zaujímavé na jednej z týchto odmien spomenutých v Mk 10,30?

Odpoveď: Dajú sa zoskupiť do piatich kategórií: domy, rodina, pozemky, prenasledovanie a večný život. Väčšina ľudí si nepraje práve túto odmenu: prenasledovanie. Musíme si však uvedomiť, že prenasledovanie je tiež odmenou. Prví kresťania to tak chápali, ako to dokazuje Skutky apoštolov 5,41.

Otázka: V Mk 10,34 mal Ježiš vstať z mŕtvych na tretí deň alebo po troch dňoch?

Odpoveď: Rukopisy Marka sa v tomto líšia.

Po troch dňoch: Sinaiticus, Vaticanus, Ephraemi Rescriptus, Bezae Cantabrigiensis, sahidický koptský, bohairský koptský

Na tretí deň: Alexandrinus, Byzantský lekcionár, Gotický, Arménsky, Etiópsky, Gruzínsky, Origen.

Otázka: Prišli v Mk 10,35–37 Jakub a Ján k Ježišovi s prosbou, aby mohli sedieť po jeho pravici a ľavici, alebo to bola ich matka v Mt 20,20?

Odpoveď: Túto otázku kladie skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible na s. 858. Odpoveď sa nachádza priamo v Matúšovi 20:20, kde sa píše, že ich matka prišla „so svojimi synmi“. Keď boli Ježišovi prednesené tieto prosby, boli spolu.

Josephus v diele „Staroveké dejiny Židov“, kniha 6, 11.9, uvádza, že miesto po ľavici bolo druhé najvyššie po mieste po pravici, podľa publikácie „The Bible Knowledge Commentary: New Testament“, s. 152.

Otázka: Prečo v Mk 10,36.51 ľudia chcú, aby Ježiš pre nich urobil niektoré veci, ale iné nie?

Odpoveď: Aj dnes niektorí veriaci chcú, aby bol Ježiš Pánom časti ich života, ale nad ostatnými časťami si chcú zachovať kontrolu. Je to prejav nedostatku viery v to, že ak urobíte Ježiša Pánom celého svojho života, bude to lepšie. Nemôžete mať Ježiša ako Pána len „trochu“.

Otázka: O akom kalichu a krste hovoril Ježiš v Mk 10,38?

Odpoveď: Ten kalich a krst neboli Večera Pánova a vodný krst (Ježiš už bol pokrstený Jánom). Ježiš skôr narážal na to, čo tieto veci symbolizovali. Ježišova krv mala byť čoskoro preliata na kríži, čo symbolizuje kalich, a Ježiš mal byť čoskoro pochovaný a vstať z mŕtvych, čo symbolizuje krst.

Otázka: Keďže v Mk 10,38–40 im Ježiš najprv povedal, aká je cena za splnenie ich prosby, a potom [údajne] ich prosbu zamietol, prečo napriek tomu museli zaplatiť tú cenu?

Odpoveď: Ježiš ich žiadosť nezamietol, ale povedal, že nie je na ňom, aby ju splnil alebo zamietol. Potom im Ježiš povedal, čo budú robiť, ale rozhodnutie o udelení tohto privilégia nechal na Otca.

Toto je vynikajúci verš na dokázanie pravdy o Trojici. Hoci Otec a Syn sú neoddeliteľne jedno, tento verš dokazuje, že medzi nimi existuje rozdiel, na rozdiel od modalizmu, ako ho učili napríklad pentekostaliaci vyznávajúci jednotu s Bohom a miestne cirkvi.

Otázka: Bola Ježišova smrť na kríži v Mk 10,45 výkupné za každého človeka, alebo len za niektorých, ale nie za iných?

Odpoveď: Tu je to, čo Biblia hovorí o univerzálnych a obmedzených aspektoch.

Univerzálne aspekty:

Všetkým bolo prikázané, aby poslúchali evanjelium (Sk 17,30; 2 Tes 1,8)

Každý, kto v Neho verí (Ján 3:16)

Zjavil sa všetkým (Títovi 2:11)

Boh chce, aby boli všetci spasení (1. Timoteovi 2:4)

Vykúpenie pre všetkých ľudí (1 Timoteovi 2:6)

Ponúknutý [úprimne a zo srdca] všetkým (Skutky 2:38-40, Hebrejom 4:2)

Zmierujúca obeť za celý svet (1. Jánova 2:2)

Ježiš pritiahne všetkých ľudí k sebe (Ján 12:32)

Kľúčové aspekty:

Nikto nemôže prísť k Ježišovi, ak ho k tomu nepřitiahne Otec (Ján 6:65)

Boh sa môže rozhodnúť preukázať milosrdenstvo niektorým, ako napríklad Jakubovi, ktoré nepreukazuje iným, ako napríklad Ezavovi, hoci je stále spravodlivý voči všetkým (Rímskym 9:14-18).

Evanjelium nemá žiadnu hodnotu pre tých, ktorí ho nespoja s vierou (Hebrejom 4:2).

Farizeji odmietli Boží zámer pre seba (Lukáš 7:30).

Niektorí zapreli Pána, ktorý ich vykúpil (2. Petrov 2:1). Slovo „Pán“ je despotes a je rovnaké aj v Júdovi 4, kde sa vzťahuje na Ježiša.

Boh vopred vedel nielen to, že ľudia prijmú, ale Boh vopred poznal každého jednotlivca, ktorý prijme. Boh si vyvolil (predurčil) tých, ktorí prijmú.

Ak sa nad tým zamyslíte, všetci kresťania – či už sú to nekalvinisti, alebo kalvinisti – by sa mali zhodnúť na tom, že výkupné má univerzálne aj definitívne aspekty.⎯ To však nezakrýva kľúčový rozdiel medzi kalvinistami, arminiánmi a ostatnými nekalvinistami.

Základný rozdiel medzi kalvinizmom a nekalvinizmom (vrátane wesleyovského arminianizmu, takzvaného 4-bodového kalvinizmu a všetkého medzi tým) spočíva v tom, či všemocný, zvrchovaný, milujúci a spravodlivý Boh určil pre tých, ktorí idú do pekla, aby boli buď:

Nekalvinista: Ztracené prípady, kde Boh slobodne dal každému to, čo bolo potrebné na to, aby sa dostal do neba, ale Ježišova spása nedokázala niektorých zachrániť. Boli stratení kvôli vlastnej vine vyplývajúcej z ich slobodnej vôle.

Kalvinisti: Želané zatratenie, lebo Ježišovo spasenie bolo účinné pre 100 % tých, pre ktorých bolo určené, a Boh sa slobodne rozhodol neposkytnúť žiadnu cestu spásy pre ostatných. Nikdy neexistovala ani jediná vec, ktorú by zavrhnutí mohli urobiť alebo by chceli urobiť, aby zmenili Božiu tajnú vôľu, v ktorej si Boh želal, aby nemali žiadnu možnosť uniknúť.

Nekalvinista: Ak je spása potenciálna pre všetkých a neúčinná pre niektorých, potom by bola neúčinná buď preto, že ju niektorí mohli odmietnuť, alebo preto, že bolo potrebné spojiť ju s vierou. Nekalvinisti tvrdia, že presne to hovoria Lukáš 7:30 a Hebrejom 4:2. Kalvinisti by na to odpovedali, že by to znamenalo, že spása by čiastočne závisela od človeka a viera by sa stala takmer skutkom potrebným na spásu. Nekalvinisti by odpovedali, že kalvinizmus zamieňa spásu ako bezplatný dar, ktorý pochádza od Boha, s prijatím tohto bezplatného daru spásy, čo je zodpovednosťou človeka. Viera nie je skutkom, ako ukazuje Efezským 2:8-9, a niektorí kalvinisti typu „ “ by nemali nasledovať katolíkov v snahe stotožňovať záslužné skutky s „prázdnou cnosťou“ viery a uznávaním našej bezmocnosti voči Bohu.

Kalvinista: Ak je spása pre niektorých len potenciálna a je účinná pre všetkých, pre ktorých je potenciálna, potom pre niektorých nikdy neexistovala žiadna príležitosť. Problém „stratených prípadov“ je síce vyriešený, ale za cenu stratenej lásky a nevysvetliteľnej spravodlivosti. V 2. Tesalonickým 1,8 by Boh zodpovedal ľudí za to, že neposlúchli evanjelium, ktoré im Boh nikdy nedal, aby ho poslúchali. Človek v pekle by mohol povedať: „Prišiel som sem, lebo som veril, že Boh ma nemiloval dosť, že Ježiš nezomrel za moje hriechy, že Boh nakoniec chcel, aby som zostal zlým hriešnikom, a som tu, lebo som veril pravde.“ Zavrhnutý človek by sa rovnako dobre mohol pokúsiť nájsť spásu prostredníctvom najnovšieho módneho kultu, pretože príležitosť nájsť spásu a Božiu lásku prostredníctvom kultu je pre neho rovnako veľká ako nájsť ju prostredníctvom kresťanstva.

Otázka: Prečo sa Ježiš v Mk 10,51 spýtal slepca, čo chce, aby pre neho urobil?

Odpoveď: Ježiš chce, aby sme Ho prosili, hoci vie, čo chceme. Samozrejme, niekedy to, čo chceme, a to, čo je najlepšie, nie je vždy to isté. Slepec musel konkrétne požiadať o zrak a Ježiš mu túto prosbu splnil až potom, čo o to požiadal. Niekedy Boh čaká so splnením našich prosieb až dovtedy, kým Ho o to konkrétne nepožiadame.

Mimochodom, výraz „Syn Dávidov“ bol považovaný za mesiášsky už v predkresťanských Žalmoch Šalamúnových.

Otázka: V Mk 10,51, keď slepý Žid videl to, čo farizeji, ktorí videli, nevideli, aké sú ďalšie príklady, kde môže väčšie množstvo informácií zaslepiť človeka pred tým, čo je zrejmé?

Odpoveď: Je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, prečo Židia, ktorí videli dobre, mohli byť slepí voči tomu, že Ježiš je Mesiáš, aj keď videli všetky tie zázraky, zatiaľ čo slepý Žid dokázal rozpoznať, že Ježiš je Mesiáš. Existujú aj iné prípady, keď väčšie množstvo informácií môže niekoho zaslepiť voči tomu, čo je zrejmé. Aj napriek tomu, že bol slepý, Bartimej dokázal vidieť viac dôležitých vecí ako farizeji.

Otázka: Prečo v Mk 10,52 to bola práve viera toho muža, a nie Ježišova viera, čo ho uzdravilo?

Odpoveď: V tomto poslednom zázraku zaznamenanom v Markovi je zaujímavé, že Ježiš výslovne povedal, že to bola viera toho muža, ktorá ho uzdravila. Hoci Boh nie je obmedzený na to, aby pôsobil prostredníctvom našej viery, často sa rozhodne pôsobiť práve cez ňu, ako ukazujú Efezským 2:8 a Rímskym 4:3,16.

Otázka: Prečo v Mk 10,52 Ježiš povedal, že bol „uzdravený“, a nie len to, že začal vidieť?

Odpoveď: Nielenže mu normálne fungovali oči a ostatné časti tela, ale tento kedysi slepý muž bol teraz duchovne uzdravený v Kristovi.

Otázka: Prečo v Mk 11,8–10 položili svoje plášte a palmové ratolesťe pred osla?

Odpoveď: Tento zvyk bol prejavom veľkej úcty a obdivu. Možno to bolo podobné starodávnemu európskemu rytierstvu, keď muž položil svoj plášť cez blátovú kaluž, aby kráľovská dáma mohla stúpiť na plášť a prejsť cez kaluž.

Otázka: Ako v prípade Mk 11,8–10 pristupujete k ľuďom, ktorí chcú chváliť a slúžiť Bohu, keď viete, že majú o Ňom veľmi nesprávne predstavy?

Odpoveď: Na prvý pohľad sa zdá, že sú spasení, ale nemusí to tak byť. Možno sa ešte nachádzajú v štádiu, keď ešte nemajú nový život v Kristovi. Niektorí by mohli Ježiša odmietnuť, keď zistia, že nesplňuje ich predstavy o ňom. Mali by ste jemne napraviť ich nesprávne predstavy a modliť sa za nich. Nechceme, aby ľudia prichádzali ku Kristovi pod falošnými zámienkami.

Otázka: Keďže v Mk 11,13 ešte nebol čas na figy, bol Ježiš v evanjeliách nevedomý ročného obdobia, ako tvrdí Ahmad Deedat?

Odpoveď: Nie, Deedat tu úplne nepochopil podstatu veci. Figovník symbolizoval Izrael a toto bolo proroctvo, že národ, ktorý figovník predstavoval, bude bez ovocia a duchovne uschne.

Otázka: Keďže v Mk 11,13.23.30 človek s vierou môže hory prenášať, prečo nemohol Ježiš mať figovník s ovocím?

Odpoveď: Ježiš mohol, ale rozhodol sa tak neurobiť. Ježišovi nešlo o figy ani o figovníky; Ježiš tu učil svojich učeníkov. Figovník bol symbolom izraelského národa a Ježiš tento figovník preklial, aby ukázal, čo sa s nimi stane, ak podobne ako tento figovník neprinesú ovocie viery, keď k nim Ježiš príde.

Otázka: Ako je možné, že v Mk 11,14 sa niektorí ľudia zdajú byť veľmi užitoční a plodní, ale nakoniec sú k ničomu?

Odpoveď: Figovník zaberal miesto, kde mohli rásť iné figovníky. Poľnohospodárski robotníci sa o figovník starali a ošetrovali ho. Polievali ho a možno ho aj hnojili v očakávaní, že im figovník niečo vráti a poskytne im figy. Niektorí ľudia chcú len brať a nikdy nič nevracajú.

Možno niektorí nemôžu dať niečo späť duchovne, pretože v sebe nemajú duchovný život. Vyhlasovali, že sú plodní, ale v skutočnosti neboli. Bola tam sľubovaná úroda, ktorá sa však nenaplnila.

Z materiálneho hľadiska však existujú ľudia, ktorí by potrebovali vašu pomoc, ale nikdy vám nebudú môcť nič vrátiť ani sa vám odvďačiť za vašu prácu. Napriek tomu ich máme milovať a pomáhať im.

Otázka: Prečo v Mk 11,15–18 a Lk 19,45–46 židovské autority hneď nezatkli Ježiša, cudzinca s bičom?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

1. Davy práve oslavovali Ježiša ako Mesiáša pri triumfálnom vstupe v Matúšovi 21,1–11, tiež v Matúšovi 21,15–16; Markovi 11,1–10 a Lukášovi 19,28–40.

2. Ježiš zázračne uzdravoval ľudí a je ťažké niekoho zatknúť uprostred davu ľudí, ktorých práve uzdravuje.

3. Predtým dav počul, že Ježiš vzkriesil Lazára z mŕtvych, ako sa píše v Jánovi 12:9–11, 17–19.

4. A čo je najdôležitejšie, z uvedených dôvodov sa v Markovi 11:18 píše, že hoci kňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako Ježiša zabiť, báli sa Ho, lebo celý dav bol Ježišom ohromený. Kňazi nechceli, aby vypukli nepokoje a aby to vyvolalo odvetu Rimanov. Lukáš 19,47–48 hovorí podobne a v Jánovi 12,19 farizeji nariekali, že si myslia, že celý svet nasleduje Ježiša.

Otázka: Prečo v Mk 11,16 Ježiš nedovolil nikomu nosiť do chrámu žiadne nádoby (hrnce alebo kontajnery)?

Odpoveď: Ježiš nezasahoval do riadnych obetí, ale zasahoval proti tým, ktorí nosili nádoby plné peňazí.

Otázka: Ako sa ľudia v chráme v Mk 11,17 správali ako zlodeji?

Odpoveď: Aspoň tromi spôsobmi:

Predražovanie: Predávali veci v chráme za nadmerne vysoké ceny.

Inštitucionalizácia: Kňazi neprijímali zvieratá s vadami, napríklad s poraneniami, ktoré mohli vzniknúť počas cesty, takže ľudia museli kupovať zvieratá za nadmerne vysoké ceny.

Okrádanie Boha pri obetiach: Predajcovia a veriaci sa sústredili na finančné transakcie namiesto uctievania Boha.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 11,23 spomenul vieru, ktorá hory prenáša?

Odpoveď: Ježiš učil, že stačí len trochu skutočnej viery v Božiu moc, uplatnenej v modlitbe, aby sa hory hýbali. Viera je ako semienko; môže rásť. Okrem toho Ježiš to povedal neďaleko Jeruzalema a v posledných dňoch sa podľa Zachariáša 14:4 Olivová hora, pol míle na východ od Jeruzalema, rozdelí na dve časti.

Otázka: Sľúbil nám Ježiš v Mk 11,23, že nám dá absolútne všetko, o čo s vierou požiadame?

Odpoveď: Boh nám dá všetko, o čo požiadame, za splnenia nasledujúcich podmienok:

Vec: Boh nemôže dať „vec“, ktorá nie je vecou, napríklad logický protiklad, ako je voda, ktorá nie je mokrá, alebo pohyblivý predmet, ktorý sa nedá pohnúť, atď.

Vo viere: Boh nám neudelí to, o čo prosíme s pochybnosťami, ako je to uvedené v Jakubovi 1:6-7, ani to, o čo prosíme nie z viery, ale aby sme uspokojili svoje vášne, podľa Jakuba 4:3. Máme prosiť podľa Božej vôle, ako je to uvedené v 1. Jánovej 5:14. Vo viere zahŕňa aj to, že prebývame v Bohu a Boh prebýva v nás, ako je to uvedené v Jánovi 15:7.

Ak odpúšťame: Marek 11,25 pridáva túto podmienku. Dobré dary: Pred Marek 11,23 Ježiš učil, že Boh je dobrý Otec, ktorý nám dáva dobré veci, nie zlé, podľa Matúša 7,9–11 a Lukáša 11,11–13. Preto sa niekedy stáva, že keď poslušný veriaci prosí vo viere, Boh povie „nie“ alebo „počkaj“, ako napríklad v knihe Jób; Filipským 2:25; 2. Timoteovi 4:20; a 2. Korinťanom 12:8-9.

Otázka: Ak skutočný kresťan neodpustí, pôjde do pekla, ako sa uvádza v Mk 11,25–26?

Odpoveď: V istom zmysle je to bezpredmetná otázka, pretože skutočný kresťan odpustí. Žiaden skutočný kresťan by sa nikdy neodmietol niekomu odpustiť, pretože to by znamenalo, že sa nikdy nerozhodol prijať Božie odpustenie, a teda by nebol skutočným kresťanom. Netreba dodávať, že je veľmi dôležité odpúšťať každému.

Otázka: Prečo v Mk 11,29–33 Ježiš priamo neodpovedal na otázku, akú moc má?

Odpoveď: Pravdepodobne sa ho snažili nachytať do pasce. Ak by Ježiš povedal, že má autoritu od Boha, aby vjazdil do Jeruzalema, vyhnal meničov peňazí a preklial figovník, obvinili by ho z rúhania. Ak by povedal, že od ľudí, potom by to nebola autorita Rimanov ani chrámových úradov. Ježiš však nemal žiadnu povinnosť odpovedať na akékoľvek otázky. Hoci Ježiš vo všeobecnosti odpovedal na otázky väčšiny ľudí, priamo neodpovedal na otázky tých, ktorí nehľadali Jeho odpoveď, ale sa Ho len snažili nachytať. Ježiš mohol jednoducho povedať: „Nepotrebujem vašu autoritu, lebo mám autoritu Otca, o čom svedčia mnohé uzdravenia, ktoré vykonávam.“ V skutočnosti si to však mohli domyslieť už sami.

Otázka: Kedy by sme podľa Mk 11,29–33 nemali odpovedať na niečiu otázku, aj keď poznáme odpoveď?

Odpoveď: Stručne povedané, keď nechcú poznať pravdu. Ak nedokázali prijať to, čo už vedeli o Jánovi, potom nepotrebujú počuť pravdu o Ježišovi, lebo by ju aj tak odmietli.

Ak sa pýtajú výlučne s cieľom nás nachytať, mali by sme si dávať pozor na to, čo hovoríme. Ak sa nás nesnažia nachytať, ale pýtajú sa z nejakého iného dôvodu, a nie preto, že by to naozaj nechceli vedieť, nemusíme odpovedať. Ak vám niekto položí nejakú otázku o Bohu alebo Biblii a máte podozrenie, že by to mohla byť „odvrátená pozornosť“, ktorá má len odlákať od toho, aby sa musel zaoberať pravdou, môžete mu položiť túto otázku. Keby som na túto otázku odpovedal tak, aby ste boli spokojní, priblížilo by vás to k tomu, aby ste prijali Ježiša za svojho osobného Pána a Spasiteľa? Ak je ich odpoveď „nie“, potom gratulujem, práve ste odhalili odvedenie pozornosti. V takom prípade sa môžete opýtať: „Čo by vás priblížilo k tomu, aby ste prijali Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa?“

Otázka: Aký je význam tohto podobenstva v Mk 12,1–9?

Odpoveď: Boh dal Židom zem, Zasľúbenú zem. Oni však Bohu nepreukázali poslušnosť, bezvýhradnú úctu, desiatky a obete, ktoré im prikázal. Poslal im prorokov, ktorých však zneužívali a zabíjali. Nakoniec Boh poslal svojho syna, Ježiša, ktorého mali zabiť. Je tu určitá podobnosť s alegóriou o Pánovej vinici v Izaiášovi 5,1–7.

Dôvodom, prečo vinári tvrdili, že sa stanú majiteľmi, bol židovský zákon. Ak by bol majiteľ a jeho dedičia zabití, potom by podľa Mišny Baba Batra 3.3 a b Baba Batra 54a mali právo na túto zem ako prví tí, ktorí ju obhospodarovali.

Otázka: Prečo by sa v Mk 12,6 od nájomcov očakávalo, že budú rešpektovať syna vlastníka?

Odpoveď: Synovi by prejavovali úctu, ak by

1. mali akúkoľvek úctu k riadnej autorite, alebo

2. by boli poslušní zákonu, alebo

3. mali by dostatok rozumu na to, aby pochopili, že ublíženie synovi by určite viedlo k odplate, alebo

4. mali zdravý strach z pánových vojakov.

Syna by zabili len vtedy, keby ich chamtivosť po vinici úplne zaslepila a znemožnila im rozumné uvažovanie. Je to neuveriteľné, ale pravda, že ľudia môžu byť natoľko chamtiví, že ich rozhodnutia vyzerajú tak, akoby túžili po okamžitých peniazoch a potešení ešte viac než po tom, aby boli nažive aj na druhý deň.

Dnes je zaujímavé pozorovať, ako niektorí ľudia, ktorí by inak mohli urobiť to najlepšie rozhodnutie, urobia kvôli chamtivosti hlúpe rozhodnutie. Väčšinou si ani neuvedomujú, ako chamtivosť skreslila ich schopnosť rozhodovať sa – až oveľa neskôr.

Otázka: Čo je to kameň uholný v Mk 12,10 a Lk 20,17?

Odpoveď: Uholný kameň je prvý kameň, na ktorom je položený základ.

Otázka: Prečo ľudia/stavitelia v Mk 12,10–11 a Lk 20,17–18 odmietli kameň uholný?

Odpoveď: Nemali žiadnu úctu k funkcii ani dôležitosti kameňa uholného. Nakoniec, človek buď chce byť súčasťou tej istej stavby, ktorú stavia Kristus, alebo nie. Neexistuje žiadny kompromis; nemôžete byť len polovičnou súčasťou tejto stavby.

Otázka: V Mk 12,13–17 a Lk 20,21–25, neodpovedal Ježiš priamo na otázku o platení daní?

Odpoveď: V skutočnosti áno. Snažili sa ho nachytať otázkou, či majú platiť dane cisárovi, alebo nie. Ak by Ježiš povedal „nie“, Rimania by ho mohli zatknúť za podnecovanie ľudí k neplateniu daní. Ak by Ježiš povedal „áno“, davy, ktoré nesnášali rímsku nadvládu, by k nemu možno neboli také priateľské.

Táto daň sa vyžadovala od roku 6 n. l. Keďže rímska daň putovala do rímskej pokladnice, zelóti ju odmietali platiť, lebo tým uznávali rímske právo vládnuť v Palestíne. Farizeji mali námietky proti jej plateniu, ale napriek tomu ju platili. Saduceji nemali proti jej plateniu žiadne námietky. Tí, čo kládli otázku, teda chceli len zistiť, ktorú skupinu si Ježiš znepriatelí.

Ježiš odpovedal na otázku slovami, že máme dať cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie. Ježiš nešpecifikoval, ktoré veci patrili cisárovi (v tom čase Tiberiovi), a oni sa Ho na to ani nepýtali.

Otázka: Čo vieme v skratke o saducejoch, nazývaných aj herodiáni, na základe Mk 12,19; Lk 20,27 a Sk 23,8?

Odpoveď: Jozefus uvádza, že saduceovia, farizeovia a eséni boli tri náboženské skupiny v Judei. Saduceovia zrejme vznikli za vlády Jána Hyrkána I. (135–104 pred Kr.) a zanikli po zničení chrámu v roku 70 n. l. V Ježišovej dobe sa im hovorilo herodiáni, pretože podporovali dynastiu Herodesovcov ako kráľov v Judei.

Saduceovia popierali existenciu duchov, anjelov a vzkriesenie tela podľa Skutkov apoštolov 23:8. Popierali celú Mišnu, Talmud a ostatné tradície farizejov. Podľa Jozefa Flavia nevideli žiadnu potrebu dodržiavať čokoľvek, čo nebolo napísané v Tóre, a podľa ranokresťanských autorov popierali celý Starý zákon s výnimkou Zákona (Tóry). Pokiaľ ide o samotný Zákon, farizeji uvádzali príklady toho, ako sa nezhodovali v menej dôležitých otázkach.

Otázka: Aké biblické a mimobiblické dôkazy máme o saduceoch v Mk 12,19 a Lk 20,27?

Odpoveď: Tu je takmer všetko, čo vieme o saducejoch.

1. 1. a 2. kniha Makabejská podávajú podrobný prehľad vonkajších a vnútorných bojov v období, keď vznikli skupiny farizejov a saduceov.

2. Jozefus spomína saduceov v piatich pasážach. Citáty sú prevzaté z diela Jozefus: Súborné dielo.

Vojny Židov 2.8.2,14 (2a) (s. 476) „Medzi Židmi totiž existujú tri filozofické sekty. Prívržencami prvej sú farizeji, druhej saduceji a tretia sekta, ktorá sa hlási k prísnejšej disciplíne, sa nazýva Essens.“ [Essens je pravopis použitý v knihe] (14f) [Essens je pravopis použitý v knihe] „Saduceovia však tvoria druhý rád; úplne popierajú osud a predpokladajú, že Boh sa nezaujíma o to, či konáme zlo alebo nie; a tvrdia, že konať dobro alebo zlo je na vlastnej voľbe človeka a že jedno aj druhé patrí každému, aby konal podľa svojej vôle. Popierajú tiež vieru v nesmrteľnosť duše a v tresty a odmeny v Hádese. Navyše, farizeji sú k sebe navzájom priateľskí a usilujú sa o súlad a ohľaduplnosť voči verejnosti. Správanie saduceov voči sebe navzájom je však do istej miery divoké; a ich konverzácia s tými, ktorí patria do ich vlastnej strany, je rovnako barbarská, ako keby boli pre nich cudzími…“ (Neskôr v diele Staroveké dejiny Židov 18.1.6 Jozefus spomína štvrtú sektu, ktorá je podobná farizejom, s tým rozdielom, že bojuje za slobodu. Má na mysli zelótov.)

Staroveké dejiny Židov 13.5.9 Na rozdiel od saduceov mali farizeji sklon k miernejším trestom.

Staroveké dejiny Židov 13.10.6 Ide o historicky prvú zmienku o saducejoch za vlády Jána Hyrkána I., ktorý bol zároveň kráľom aj veľkňazom (135–104 p. n. l.)

Staroveké dejiny Židov 18.1.4 „Učenie saduceov je však takéto: Duše zomierajú spolu s telami; a nedbajú na dodržiavanie ničoho iného, ako im prikazuje zákon [Tóra?]; lebo považujú za prejav cnosti, keď diskutujú s tými učiteľmi filozofie, s ktorými sa stýkajú; toto učenie však prijímajú len málokto, hoci práve tí, ktorí majú najvyššiu dôstojnosť; sami však nedokážu urobiť takmer nič; lebo keď sa stanú úradníkmi – čo sú niekedy nútení robiť proti svojej vôli a pod nátlakom – prispôsobujú sa názorom farizejov, pretože inak by ich ľud nezniesol.“ (Josephus napísal dielo Staroveké dejiny Židov v rokoch 93–94 n. l.)

Dielo „Staroveké dejiny Židov“ 20.227 [9.1] spomína iba jedného saduceja, ktorý bol veľkňazom. Volal sa Hanan ben Hanan a túto funkciu zastával iba tri mesiace.

3. Mišna porovnáva učenie saduceov s učením farizejov najmenej v deviatich pasážach. (Najstaršie Mišny boli napísané okolo roku 200 n. l.) Ide však o pohľad z perspektívy farizejov a nemáme k dispozícii žiadne spisy samotných saduceov. Tieto rozdiely teda vychádzajú z pohľadu toho, čo bolo dôležité pre farizejov – menších detailov týkajúcich sa zákona – a nie nevyhnutne z toho, čo bolo najdôležitejšie pre saduceov.

Baba Batra 115b – Keď zomrel muž bez žijúcich synov, farizeji tvrdili, že dedičkou sa môže stať iba vnučka, nie dcéra, zatiaľ čo saduceji tvrdili, že ak neboli žiadni synovia, dedičkami sa môžu stať aj dcéry, aj vnučky.

Baba Kamma 84a – Pri uplatňovaní zásady „oko za oko“ farizeji často akceptovali namiesto toho peňažnú náhradu, zatiaľ čo saduceji nie.

Megillah Ta’anit 1 – Kým farizeji chceli, aby obety hradila štátna pokladnica, odporcovia farizejov chceli, aby náklady boli hradené z dobrovoľných obiet.

Megillah Ta’anit 4 – Rovnako ako v Baba Kamma 84a.

Makkot 1:5–8 – Farizeji chceli, aby boli všetci falošní svedkovia popravení, zatiaľ čo saduceji by falošného svedka popravili len vtedy, ak by jeho svedectvo už viedlo k poprave falošne obvineného.

Tosefta Parah, kapitola 3 a Parah – Sadúceovia nevykonávali všetky obradné umývania, ktoré vyžadovali farizeji, avšak v otázke čistoty červenej jalovice boli prísnejší.

Tosefta Sanhedrin 6:6 – Farizeji chceli, aby boli všetci falošní svedkovia odsúdení na smrť, zatiaľ čo saduceji by falošného svedka odsúdili na smrť len vtedy, ak by jeho svedectvo už viedlo k poprave falošne obvineného.

Yadaim 4:7 – Sadúceovia učili, že majiteľ by mal niesť zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobí otrok, rovnako ako nesie zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobí jeho zviera. Farizeji učili, že otrok by mal niesť rovnakú zodpovednosť, aby nešťastný otrok nedostal svojho pána do problémov.

Y^e rushalmi Yevamot 1:6 – Levirátne manželstvo sa týkalo iba zasnúbenej ženy, nie tej, ktorá bola skutočne vydatá.

4. Rabínska tradícia (Abot Rabbi Natan 5) hovorí, že Zadok, učeník Antigona zo Soka, založil saduceov.

5. Nový zákon sa o saducejoch zmieňuje len okrajovo.

Matúš 3:7 a nasl. – Ján Krstiteľ videl aj saduceov, aj farizeov.

Nie Matúš 15:1 – K Ježišovi prišli niektorí farizeji a zákonníci. Keďže títo ľudia mali výhrady voči tomu, že Ježišovi učeníci si neumývali ruky, medzi nimi pravdepodobne neboli žiadni saduceovia.

Matúš 16:1–6 – Farizeji aj saduceji žiadali Ježiša o znamenie z neba.

Matúš 16:11–12 – Ježiš hovorí, aby sme si dávali pozor na učenie saduceov a farizejov. Je zrejmé, že učili odlišné veci, pretože išlo o odlišné skupiny, ale Ježiš v tomto verši podrobnejšie nerozvinul vieru ani jednej z týchto skupín.

Matúš 22:23–34; Marek 12:18–27; Lukáš 20:27–39 – Saduceji sa pýtajú Ježiša na vzkriesenie. Podľa Wycliffeho biblického slovníka, s. 1501, Mišna v Y^erushalmi Yevamot 1:6 ukazuje, že keďže levirátne manželstvo sa v očiach saduceov vzťahuje iba na zasnúbených, žena by bola vydatá iba za siedmeho manžela.

Skutky apoštolov 4:1–2 – Farizeji, kňazi a saduceji sa zjednotili v odporovaní proti apoštolom.

Skutky apoštolov 5:17–18 – Tu sa uvádza, že veľkňazom v tom čase bol saduceus. (Aj Jozefus uvádza, že veľkňaz Ananiáš Mladší bol saduceus.)

Skutky apoštolov 23:6–8 – Sadúceovia neverili vo vzkriesenie, ani v anjelov, ani v duchov.

6. Spisy rannej cirkvi

Justín Mučeník (okolo 138–165 n. l.) „Lebo som sa rozhodol nasledovať nie ľudí ani ľudské učenia, ale Boha a učenia, ktoré On zvestoval. Lebo ak ste narazili na niektorých, ktorí sa nazývajú kresťanmi, ale ktorí túto [pravdu] nepriznávajú a odvážia sa rúhať sa Bohu Abraháma, Bohu Izáka a Bohu Jakuba; ktorí hovoria, že nie je vzkriesenie mŕtvych a že ich duše, keď zomrú, sú vzaté do neba; nemyslite si, že sú kresťania, lebo nikto, kto by to správne zvážil, by nepripustil, že saduceovia alebo podobné sekty, ako sú genistovia, meristovia, Galilejčanov, helenistov, farizejov či baptistov, sú Židia (nepočúvajte ma netrpezlivo, keď vám hovorím, čo si myslím), ale sú [len] nazývaní Židmi a deťmi Abraháma, uctievajúceho Boha perami, ako to vyhlásil sám Boh, avšak ich srdce bolo ďaleko od Neho. Ale ja a ostatní, ktorí sme vo všetkých bodoch správne zmýšľajúci kresťania, sme presvedčení, že nastane vzkriesenie mŕtvych a tisíc rokov v Jeruzaleme, ktorý bude vtedy postavený, vyzdobený a rozšírený, [ako] to vyhlasujú proroci Ezechiel a Izaiáš a ďalší.“ Dialóg s Tryfónom, Židom, kap. 80, s. 239

Tatianov Diatessaron (okolo roku 172 n. l.), časť 34, s. 96, spomína vzkriesenie všetkých, keď Ježiš pokarhal saduceov.

Hegesippus (170–180 n. l.) spomína medzi ľuďmi jedenásť skupín falošných kresťanov: od Šimona, Kleobia, Dorithea, Gorthaeusa, Masbothaeusa, Menandra, Marciona, Karpokrata, valentinianov, bazilidov a saturnilianov. (zväzok 8, s. 764). V diele O jeho ceste do Ríma a Židovské sekty (zväzok 8, s. 765) spomína židovské sekty: esénov, Galilejčanov, hemerobaptistov, masbothaeov, Samaritánov, saduceov a farizeov.

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) „Lebo náš Pán a Učiteľ vo svojej odpovedi, ktorú dal saduceom, ktorí tvrdia, že nie je vzkriesenie, a ktorí znevažujú Boha a podkopávajú dôveryhodnosť zákona,“ Irenej, Proti herézam, kniha 4, kap. 5.2, s. 466–467

Tertulián (198–220 n. l.) v diele O vzkriesení tela, kapitola 2, porovnáva kresťanských heretikov, ktorí popierajú fyzické vzkriesenie, so saducejmi, s ktorými musel Ježiš bojovať.

Tertulián (198–220 n. l.) „Sadúceovia, ktorí tvrdili, že vzkriesenie neexistuje, v diskusii na túto tému predložili Pánovi právny prípad týkajúci sa istej ženy, ktorá sa v súlade so zákonným predpisom vydala za sedem bratov, ktorí zomreli jeden po druhom.“ Päť kníh proti Marcionovi, kniha 4, kap. 38, s. 413. Tertulián písal o saduceoch aj na iných miestach.

Hippolyt (222–235/6 n. l.) vo diele Vyvrátenie všetkých heréz, kniha 9, kapitola 22, s. 136–137 venuje saduceom celú kapitolu. Ako uvádza Jozefus, tvrdia, že Boh sa nezaujíma o pozemské záležitosti. Popierajú vzkriesenie tela a tvrdia, že duša po smrti neexistuje ďalej. Uvádza aj ďalšie podrobnosti, ktoré sa nachádzajú u Jozefa Flavia. Okrem Jozefa Flavia Hippolytus tiež uvádza, že sú obzvlášť silní v Samárii. „Nevenujú však pozornosť prorokom, ani žiadnym iným mudrcom, s výnimkou Mojžišovho zákona, vo vzťahu ku ktorému však nevytvárajú žiadne výklady.“

Origenes (225–254 n. l.) „Židia mali rôzne názory, niektoré falošné, ako napríklad názor saduceov o vzkriesení mŕtvych, že nevstávajú z mŕtvych, a o anjeloch, že neexistujú, ale že veci, ktoré boli o nich napísané, sa mali interpretovať iba obrazne a nemali žiadnu skutočnú realitu;“ Komentár k Matúšovi, kapitola 20, s. 427. Origenes tiež v diele Proti Celsovi, kniha 1, uvádza, že Samaritáni a saduceovia prijímajú iba Mojžišove knihy. Origenes písal o saduceoch aj na iných miestach.

Metodius (270–311/312 n. l.) „Preto si všimnite, že práve toto sú veci, ktoré chcel Pán naučiť saduceov, ktorí neverili vo vzkriesenie tela. Lebo taký bol názor saduceov. Preto vymysleli podobenstvo o žene a siedmich bratoch, aby mohli spochybniť vzkriesenie tela,“ , Rozprava o vzkriesení, kap. 12, s. 367. Metód písal o saduceoch aj na iných miestach.

Arnobius (297–303 n. l.) „A nech tu nikto nevytýka proti nám židovské bájky a bájky sekty saduceov, ako keby aj my pripisovali Božstvu podoby; lebo to sa údajne učí v ich spisoch a tvrdí sa to akoby s istotou a autoritou.“ Arnobius, Proti pohanom, kniha 3, kap. 12, s. 467

Po Nicejskom koncile

Atanáz (326–373 n. l.) „A čo je Zákon pre saduceov, ak neprijímajú prorokov?“ K egyptským biskupom, kap. 4, s. 224

Epifanius zo Salamisu (390 n. l.) v diele Herézy 1,14 tvrdí, že termín „saduceovia“ pochádza z hebrejského slova sadiq, čo znamená „spravodlivý“. Wycliffe Bible Dictionary na s. 1500 však uvádza, že je problematické vysvetliť, ako by sa samohláska zmenila z i (carot) v slove sadiq na u (carot) v slove seduqim.

Podľa diela The New International Dictionary of the Bible, s. 884–885, aj Jeroným zrejme uvádzal, že saduceovia dodržiavali iba Tóru.

Falošné a heretické diela

Kniha 2, kap. 54, s. 91 (implicitne) diela Ebionitské uznania Klementa (cca 211–250 n. l.) je namierená proti saduceom, pretože popierali vzkriesenie mŕtvych.

Pseudo-Hippolyt: „A preto už nemajú [Židia] medzi sebou ani kráľa, ani veľkňaza, ani proroka, ani dokonca zákonníkov, farizejov a saduceov. Nehovorí však, že majú byť vyhubení;“ K Žalmu 59, s. 202

Viac o tejto téme nájdete v nasledujúcej otázke.

Otázka: V Mk 12,19 a Lk 20,27 – odmietali saduceovia úplne celý Starý zákon okrem Tóry, prijímali zvyšok Starého zákona, ale s menšou autoritou, alebo prijímali všetko tak, ako to robili farizeovia?

Odpoveď: Tu sú dôkazy. Ranokresťanskí autori Hippolyt, Tertulián, Origenes a Jeroným uvádzali, že saduceovia verili iba v Tóru. Avšak v diele The New International Dictionary of the Bible, s. 884–885, sa uvádza, že sa mýlili, pretože

1) Jozefus to nespomína

2) v Talmude saduceovia používajú argumenty z iných kníh Starého zákona,

3) pravdepodobne by neboli pripustení do Sanhedrínu, keby nepovažovali ostatné knihy za kanonické.

Proti tomuto názoru však hovoria tri body:

1r) Josephus napísal o saducejoch: „…ani nedbajú na dodržiavanie čohokoľvek iného, ako čo prikazuje zákon…“ v diele Staroveké dejiny Židov 18.1.4. (okolo rokov 93–94 n. l.)

2r) Navyše, aj keby saduceovia nezavrhli zvyšok Starého zákona úplne, mohli by ostatné knihy Starého zákona prijať len ako menej autoritatívne. Je to podobné názoru niektorých kresťanov, podľa ktorého sú apokryfy božské spisy, ktoré patria do Písma, ale majú menšiu autoritu ako zvyšok Starého zákona. Možno saduceovia nechali otvorenú otázku, akú autoritu vlastne mali knihy mimo Tóry.

3r) Podľa Jozefa Flavia bol Ananiáš (mladší) saduceus, ktorého Rimania vymenovali za veľkňaza. Ak by Sanhedrin vylúčil veľkňaza, oslabilo by to jeho autoritu. Josephus tiež píše v diele „Staroveké dejiny Židov“ 18.1.4, že keď sa saduceovia stali úradníkmi, pridržiavali sa toho, čo hovorili farizeovia, lebo inak by ich ľud nemohol zniesť. Je to podobné ako dnes, keď mnohí liberálni „kresťanskí“ pastori, ktorí sami popierajú, že Ježiš zomrel, aby zaplatil za naše hriechy, stále každý mesiac slávia Večeru Pánovu a opakujú slová „Toto je moja krv, ktorá sa vylieva na odpustenie hriechov“, hoci tvrdia, že osobne tomu neveria, lebo inak by ich členovia cirkvi neprijali za pastorov.

Odkiaľ čerpali informácie autori ranocirkevných spisov? Keďže saduceovia vymreli okolo roku 70 n. l., nezískali ich od samotných saduceov. Možno čerpali informácie z mnohých raných spisov, ktoré dnes nemáme k dispozícii. Napríklad Papias, učeník apoštola Jána a prvý mimobiblický premilenialista, napísal viacero zväzkov, ktoré sa stratili.

Preto hoci neexistuje nič, čo by dokazovalo, že autori rannej cirkvi sa mýlili, existujú argumenty na oboch stranách ohľadom toho, či saduceovia úplne odmietli zvyšok Starého zákona, alebo či tieto knihy považovali len za menej autoritatívne.

Otázka: Prečo Ježiš v Mk 12,24 povedal saduceom, že nepoznajú Písmo ani Božiu moc?

Odpoveď: Ježiš mal pravdu tak vo všeobecnom zmysle, ako aj v konkrétnom zmysle, ktorý im mohol demonštrovať.

Všeobecne: Saduceji neverili v posmrtný život ani vo vzkriesenie. Podľa autorov rannej cirkvi saduceji neuznávali Starý zákon ako Písmo, s výnimkou prvých piatich kníh Zákona. Viac informácií nájdete v predchádzajúcej otázke.

Konkrétne: Ako Ježiš ukázal, ani tomu, čo prijímali za Písmo (Tóru), v skutočnosti neverili – konkrétne tomu, že Boh je stále Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba.

Otázka: Čo znamená v Mk 12,34, že nie je ďaleko od Božieho kráľovstva?

Odpoveď: Neznamená to, že človek môže byť spasený len čiastočne, a nezaručovalo to, že ten muž bude spasený. Ježiš tým chcel povedať, že ten muž bol veľmi blízko k tomu, aby uveril v Ježiša.

Otázka: Ako v Mk 12,29–31 tieto prikázania zhrňujú celý zákon?

Odpoveď: Zameriavajú sa na dva aspekty: preukazovanie najvyššej lásky a úcty Bohu a milovanie druhých ako seba samých. Na rozdiel od Ježiša niektorí zabúdali na prvý aspekt. Jeden pohan povedal slávnemu židovskému rabínovi Hillelovi, že konvertuje na judaizmus, ale len ak mu Hillel vysvetlí celý zákon, kým bude stáť na jednej nohe. Hillel odpovedal: „Čo nenávidíš pre seba, to nerob svojmu blížnemu; toto je celý zákon, zvyšok je komentár; choď a uč sa“ (v Ben Šabat 31a).

Otázka: Prečo v Mk 12,30, keď sa Ježiš odvolával na Dt 6,4 v súvislosti s láskou k Bohu, pridal štvrtý aspekt „mysle“?

Odpoveď: Dve dopĺňajúce sa odpovede.

1. Hoci hebrejský termín „duša“ zahŕňal celý život človeka vrátane rozumu, Ježiš, ktorý tu hovoril aramejsky a/alebo grécky, výslovne spomenul rozum, aby vystihol úplný význam duše.

2. Okrem toho s príchodom Ježiša mali veriaci oveľa úplnejšie chápanie Boha, než mali v Starom zákone, ako ukazujú Matúš 13:10–16; Marek 4:11 a Lukáš 8:10. Viac o zjavenom tajomstve Krista nájdete v Efezským 3:4–6, 9; 6:19; Kolosenským 1:26–27; 2:2; 4:3; Rímskym 16:25–26; 1. Petrovom 1:10–12. Pozrite si tiež rozbor Deuteronómium 6:4.

Otázka: Mali by sme sa v Mk 12,30 snažiť obísť rozum, aby sme boli duchovní, ako naznačujú niektorí učitelia hnutia „Slovo a viera“?

Odpoveď: Vôbec nie. Viera presahuje rozum, ale nie je v rozpore s ním. Marek 12:30 hovorí, že máme milovať Boha aj celou svojou mysľou. Otázka tu znie: ak Božie slovo hovorí jednu vec a naša myseľ usudzuje niečo iné, čomu uveríme skôr – Božiemu slovu alebo nášmu vlastnému rozumu? Logický rozum nie je naším pánom, ani ho nemáme odhodiť ako bezcenný, ale je to dar, ktorý máme používať ako nástroj na službu Bohu v láske. Navyše, Boh nepoužíva len náš prirodzený rozum, ale môže ho premeniť obnovením našej mysle, ako sa píše v 1. Korinťanom 2:12. Táto premena však nie je nevyhnutne automatická. Rímskym 12:2 nám prikazuje: „Nech sa premeníte obnovením svojej mysle.“ Máme teda zodpovednosť za niečo, čo nedokážeme urobiť sami. To, čo nedokážeme urobiť sami, dosiahneme tým, že prosíme Boha, aby pôsobil skrze nás, t. j. musíte sa modliť k Bohu, aby vykonal túto premenu. Poďakujete sa Mu za posväcujúce dielo, ktoré už vykonal, a poprosíte Ho, aby vás urobil poddajnejšími pre Jeho premenu vašej mysle, srdca, duše a sily?

Otázka: Čo je nezvyčajné na tom, že v Mk 12,34 už Ježišovi nekladú žiadne ďalšie otázky?

Odpoveď: Marek 11,28 začína tým, že kňazi, zákonníci a starší sa pýtali, akou mocou Ježiš robil tieto veci. Ježiš spočiatku priamo odmietol odpovedať na ich otázku. Potom svojimi odpoveďami na iné otázky a tým, že Ježiš nakoniec položil svoju vlastnú otázku, na ktorú nevedeli odpovedať, nepriamo ukázal, že tú moc má. Potom sa Ježiša už nepýtali „akou mocou…“ ani žiadnu inú otázku.

Otázka: Čo nám v Mk 12,42 hovorí tento text o Markových poslucháčoch?

Odpoveď: Lepton (v gréčtine lepton) bola grécka minca, Grékom dobre známa. Dva leptony predstavovali 1/64 denára, čo bola denná mzda. Skutočnosť, že Marek cítil potrebu vysvetliť, čo to je, a vysvetlil to pomocou rímskej mince – quadransu, naznačuje, že Marek pôvodne písal pre rímskych čitateľov.

Otázka: Keďže v Mk 12,42–44 zákonníci vykrádali domy vdov, prečo Ježiš nezabránil tej vdove, aby tam vhodila svoje dva centy?

Odpoveď: Vdova bola pochválená za svoju štedrosť a vieru v dávanie. Chrámoví zákonníci boli pokarhaní nielen za to, že nedávali chudobným, ale dokonca za to, že ich násilím okrádali. Učitelia zákona nesmeli prijímať odmenu za svoje služby, ale mohli prijímať dary, podľa Aboth 1,13 a Bekhoroth 4,6.

Otázka: Čo bolo na chráme v Mk 13,1–2 také pôsobivé?

Odpoveď: Jeho veľkosť aj dlhovekosť – bol prestavaný po tom, čo bol zničený, a znovu vysvätený po tom, čo bol znesvätený.

Chrám bol architektonickým zázrakom; zaberal približne jednu šestinu celkovej rozlohy Jeruzalema. Bol postavený z veľkých bielych kameňov s intarziami zo zlata. Jeho výstavba trvala mnoho rokov; úplne bol dokončený až v roku 64 n. l. Hoci išlo o veľkú stavbu, nebola taká veľká ako iné staroveké divy sveta, napríklad Visuté záhrady v Babylone alebo egyptské pyramídy.

Antiochus Epifanes obetoval na oltári prasa podľa 1. knihy Makabejcov 1:41–64 a diela Jozefa Flavia „Staroveké dejiny Židov“, kniha 12, kap. 5.4. Ďalšie informácie nájdete aj v diele Jozefa Flavia „Židovská vojna“, kniha 5, kap. 184–226, a v diele „Staroveké dejiny Židov“, kniha 15, kap. 380–425 (xi).

Židovskí fanatici znesvätili chrám v rokoch 67–68 n. l.

V roku 70 n. l. rímsky generál Titus nariadil svojim vojakom, aby chrám zachovali, oni ho však napriek tomu podpálili.

Otázka: Ako môžeme podľa Mk 13,1–2 rozpoznať, kedy je impozantne vyzerajúca organizácia alebo inštitúcia pre Boha bezcenná?

Odpoveď: Ak to bolo postavené na zlé účely, to je jedna vec, ale pôvodne to mohlo byť vytvorené na božské účely, ktoré však boli neskôr zneužité. Sústrediť sa na to, ako pôsobivo niečo vyzerá, znamená zamerať sa na nesprávnu vec. Pozrite sa na ich súčasné ovocie; prichádzajú ľudia ku Kristovi a rastú v Kristovi prostredníctvom tohto diela? Ak nie, potom bez ohľadu na jeho minulosť už to v Božích očiach nie je pôsobivé.

Q: Prečo v Mk 13,34–37 Ježiš tak naliehal, aby bdeli?

Odpoveď: Hoci niektorí ľudia zmeškali prvý príchod, kontextom je tu prejav určený výlučne učeníkom o druhom príchode. Nemali začať bdieť v určitom čase, lebo Ježiš práve povedal, že nikto nepozná tú hodinu. Skôr mali bdieť neustále. Bdieť tu znamená viesť svätý život a zostať blízko Bohu. Znamená to tiež zostať verný aj počas prenasledovania. Kresťania boli označovaní za kacírov a Židia ich bičovali 39 ranami, podľa Mišny Makkoth 3.10–14 (The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 168).

Otázka: Prečo v Mk 14,4–8 Ježiš uprednostnil, aby na neho vyliali drahocenný balzam, namiesto toho, aby ho dali chudobným?

Odpoveď: Ježiš v Markovi 12:29–31 učil, že milovať Pána, svojho Boha, je najväčšie prikázanie, a milovať svojho blížneho ako seba samého je druhé najvyššie prikázanie, nie naopak. Kresťania mohli chudobným pomáhať kedykoľvek, ale Ježišovi mohli takto slúžiť len počas toho, kým bol na zemi.

Otázka: V Mk 14,4–8 si niektorí mysleli, že táto obeť vo výške ročného zárobku bola len plytvanie peniazmi. Čo by ste povedali ľuďom dnes, ktorí považujú obetovanie rokov svojho života a svojich peňazí Pánovi za plytvanie?

Odpoveď: Nard bol drahý parfum, ktorý pochádzal zo vzácnej rastliny v Indii. Zvyčajne bol v úplne uzavretej nádobe. Krk nádoby bol rozbitý a celý obsah bol použitý.

Keď Judáš videl toto obrovské „plytvanie“ (podľa jeho názoru), mohlo to byť pre neho podnetom, aby šiel za kňazmi a zradil Ježiša. Hoci Judáša nemožno ospravedlniť, môžeme aspoň pochopiť jeho pohľad na vec. Vyzeralo by to ako veľké plytvanie, keby sa celý svet točil len okolo peňazí. Dúfajme však, že máte lepší úsudok ako Judáš.

Otázka: Ako môže v Mk 14,4–8 konanie dobrých skutkov niekedy brániť tomu, aby sme konali to najlepšie?

Odpoveď: Robíme veľa dobrých skutkov, ale nie sme na zemi len preto, aby sme robili dobré skutky. Zostávame teraz na zemi, aby sme tu slúžili Bohu a oslavovali ho. Nerobíme len tak hocijaké dobré skutky, ale tie najlepšie, ktoré môžeme pre Pána urobiť.

Otázka: Prečo by v Mk 14,21 bolo pre Judáša lepšie, keby sa nikdy nenarodil?

Odpoveď: Pre Judáša by bolo lepšie, keby nikdy neexistoval, ako urobiť to, čo urobil, a za to prijať spravodlivý trest. V knihe „When Cultists Ask“ (str. 139–140) sa uvádza, že niektorí členovia sekty používajú tento verš, aby sa pokúsili tvrdiť, že peklo sa prirovnáva k stavu pred narodením, a teda peklo znamená neexistenciu. Keďže však Ježiš povedal, že Judášov trest bol horší, ako keby sa nikdy nenarodil, peklo teda nie je zničenie.

Otázka: V Mk 14,21 nepoznáme hlavný dôvod, prečo sa Judáš rozhodol zradiť Ježiša. Keď sa človek odvráti od druhého, aký je rozdiel medzi tým, či to robí z chamtivosti, žiarlivosti alebo sklamania?

Odpoveď: Niektorí ľudia zrádzajú z chamtivosti; kvôli výhodám, keď si myslia, že môžu získať všetko, čo sa dá. Nemali nič proti osobe, ktorú nenávidia a ktorú zradili. Oběť je pre nich len objektom, ktorý môžu využiť.

V iných prípadoch to však môže byť osobné. Kvôli sklamaniu z toho, čo vnímajú ako beznádejnú situáciu, môžu chcieť tú osobu zradiť, alebo aspoň získať nejaký prospech, aby sa im odplatili za stratený čas, ktorý venovali dôvere v ňu.

Keďže nepoznáme Judášove motívy, mohli by to byť obidve uvedené dôvody. Judáš bol jediným členom dvanástich, ktorý nepochádzal z Galilee. Nikdy nepatril do vnútorného kruhu Petra, Jakuba a Jána.

Otázka: Čo je zaujímavé na slove „zmluva“ v Mk 14,24?

Odpoveď: Gréčtina má dve rôzne slová pre zmluvu.

Grécke slovo syntheke znamená dohodu vyjednanú medzi dvoma stranami.

Grécke slovo diatheke znamená návrh jednej strany, ktorý druhá strana môže len prijať alebo odmietnuť. Tu je použité práve toto druhé slovo.

Otázka: Ukazuje Mk 14,24, že Kristus zomrel za všetkých ľudí?

Odpoveď: Áno. Dokonca aj Ján Kalvín hovorí, že „mnohí“ znamená „celé ľudstvo“. Tu je to, čo Ján Kalvín povedal v Kalvínových komentároch, zväzok 3, s. 138–139: „Mk 14,24. Toto je moja krv. Už som upozornil, keď sa hovorí, že krv je vylitá (ako v Matúšovi) na odpustenie hriechov, ako nás tieto slová smerujú k obeti Kristovej smrti, a zanedbanie tejto myšlienky znemožňuje akékoľvek dôstojné slávenie Večere Pánovej. Veriace duše nemôžu byť uspokojené inak, ak nemôžu uveriť, že Boh má v nich záľubu. Slovo „mnohí“ neznamená len časť sveta, ale celé ľudstvo: on stavia mnohých do kontrastu s jedným, akoby chcel povedať, že nebude Vykupiteľom jedného človeka, ale podstúpi smrť, aby oslobodil mnohých od ich prekliatej viny.“ (Kurzíva v pôvodnom anglickom preklade.) Všimnite si, že Kalvín hovorí: „mnohí neznamená len časť sveta, ale celé ľudstvo:“

Otázka: Ako by sa učeníci v Mk 14,27 mohli pohoršiť na Ježiša, keďže sa Ježiš nebránil?

Odpoveď: Ich viera by bola zdrvená, keď sa Ježiš so všetkou svojou mocou dobrovoľne podrobil zajatiu, týraniu a smrti. Od mocného Mesiáša by sa očakávalo, že sa bude brániť a porazí Rimanov, a nie že sa im vzdá.

Otázka: Mk 14,27–31 – ak veriaci ťažko zhrešil a zneuctil Ježiša, najmä pred ostatnými, ako sa môže vrátiť?

Odpoveď: Veriaci, ktorý upadol do hriechu, sa môže pokániť a vrátiť sa. Boh mu odpustí. Ako kresťania by sme mu mali odpustiť aj my, ale musí pochopiť, že obnovenie dôvery môže trvať nejaký čas. Pokánlivý veriaci by sa mal vyznať pred Bohom, ale mal by sa vyznať aj tým, ktorí o jeho hriechu vedeli už skôr. Mal by sa ospravedlniť, v prípade potreby nahradiť škodu a sľúbiť, že to už neurobí. V závislosti od toho, do akej miery je tento hriech návykový, môže požiadať niektorých kresťanských priateľov, aby „kráčali s ním“ a dohliadali na to, aby opäť neupadol do hriechu.

Otázka: V Mk 14,42–52, zobrazuje tento úryvok Ježiša, ktorý bol vydaný na milosť a nemilosť, na rozdiel od ostatných evanjelií, ktoré ho zobrazujú ako toho, kto má všetko pod kontrolou, ako tvrdia niektorí liberáli?

Odpoveď: Nuž, píše sa tam, že keď sa Ježiš modlil, bol v takej úzkosti, že sa potil krvavými kvapkami. Ale počkajte, to bolo len v Lukášovi 22,44, nie v Markovi. Je dosť „krátkozraké“, že liberálni kritici by to hovorili o Markovi, keďže aj Matúš 26,36–46 a Lukáš 22,40–46 hovoria o Ježišovi v Getsemanskej záhrade. Ján často rozpráva o veciach, ktoré nie sú v prvých troch evanjeliách; zdá sa, že Ján zámerne vynechal mnohé veci, o ktorých už hovorili ostatné tri evanjeliá.

Už od dávnych čias si kresťania uvedomovali, že Matúš zdôrazňoval Ježiša ako sľúbeného kráľa, ktorý naplnil starozákonné proroctvá. Marek zdôrazňoval Ježiša ako trpiaceho služobníka a Ježišove činy. Lukáš zdôrazňoval Ježiša ako človeka a najviac písal o Ježišovom detstve. Ján zdôrazňoval Ježiša ako Boha a jeho evanjelium bolo pravdepodobne napísané s predpokladom, že čitateľ už prečítal ostatné evanjeliá.

Na druhej strane aj Marek ukazuje, že Ježiš má situáciu pod kontrolou. V Getsemanskej záhrade Ježiš vedel, čo ho čaká, a mal možnosť utiecť zo záhrady. Ježiš sa však zámerne rozhodol prijať Otcovu vôľu – nie preto, že by si nebol istý následkami, ale preto, že si ich plne uvedomoval.

Otázka: Kto bol v Mk 14,51–52 ten „odmaskovaný muž“, ktorý ušiel bez svojho odevu?

Odpoveď: Hoci to Písmo neuvádza, tradícia hovorí, že to bol Ján Marek, autor Markovho evanjelia. To isté uvádza aj skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible (Asimovov sprievodca Bibliou) na strane 905, pričom dodáva špekuláciu, že „evanjelista nemohol odolať tomu, aby nespomenul svoju prítomnosť v kľúčovom bode Ježišovho príbehu.“

Otázka: Ako v Mk 14, 53–55 porušila veľrada židovský zákon?

Odpoveď: Porušili svoj vlastný právny systém najmenej päťkrát.

1) V noci sa nemali konať súdne pojednávania

2) Sudca mal povinnosť stáť na strane obžalovaného.

3) Nemali dvoch svedkov, ktorí by potvrdili obvinenie proti Ježišovi.

4) Podľa židovského práva nemohol byť nikto odsúdený na základe vlastnej výpovede.

5) Mali počkať 24 hodín, než niekoho uznali za vinného.

(z kázne Tima Hawksa v kostole Hill Country Bible Church v Cedar Parku, Texas, 24. 10. 1997)

Otázka: V Mk 14,62, skutočne tu Ježiš povedal, že je Mesiáš?

Odpoveď: Áno. Predstavte si, ako sa cítili tí tvrdohlaví kňazi, keď Ježiš citoval o sebe samom Daniel 7:13–14, kde hovorí o príchode na nebeských oblakoch. Ich reakcia, keď ho urážali a volali po jeho smrti (Mk 14:63–65), bola poslednou kvapkou v odmietnutí Ježiša zo strany židovského náboženského establishmentu. Podrobnejšiu odpoveď nájdete v knihe Hard Sayings of the Bible, s. 450–451.

Otázka: Keďže v Mk 14,62 Ježiš bude sedieť po pravici Boha Otca, ako by mohol prichádzať, čo predpokladá pohyb?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zohľadniť tri body.

„Sedieť po pravici“ neznamená vždy len fyzické miesto, ale aj čestné postavenie.

V rôznych situáciách môže Ježiš sedieť, stáť aj sa pohybovať.

Samozrejme, človek môže zároveň sedieť aj prichádzať, ak jazdí na bielom koni, ako to bude v prípade Ježiša v Zjavení 19:11.

Otázka: V Markovi 14:62 Ježiš povedal veľkňazovi, že uvidí Syna človeka prichádzať s nebeskými oblakmi. Ak by však veľkňaz zomrel skôr, než by sa Ježiš vrátil, Ježišova odpoveď by bola neplatná. Preto v Lukášovi Ježiš hovorí: „Ja som, a odteraz bude Syn človeka sedieť po pravici Božej moci“ (Lukáš 22:69). Ježiš, prerušený, s. 51

Odpoveď: Najprv to, čo nie je odpoveďou, a potom samotná odpoveď.

Čo nie je odpoveď: Z nejakého dôvodu Ehrman nechcel spomenúť Matúša 26:64, kde sa hovorí o vás (v množnom čísle), teda nielen o veľkňazovi. Je to však bezpredmetná otázka, keďže všetci členovia Sanhedrínu zomreli pred Ježišovým návratom.

Odpoveď: Ehrman uvádza dve námietky v jednej. Prvá námietka je, že veľkňaz (a vlastne všetci členovia Sanhedrínu) zomreli skôr, ako sa Ježiš vrátil. Odpoveďou na to je, že všetci členovia Sanhedrínu, vrátane veľkňaza, uvidia Ježiša prichádzať. Zjavenie 1:7 sľubuje, že každé oko uvidí Ježiša, keď sa vráti, a to konkrétne aj tí, ktorí ho prebodli. Tí, ktorí zomreli v odmietaní Ježiša, sa nevyhnú tomu, aby sa s Ním opäť stretli.

Druhá námietka spočíva v tom, že Lukáš, ktorý písal po Markovi, sa zdá, že mení formuláciu z „ty (jednotné číslo) uvidíš“ na jednoduché konštatovanie, že Ježiš sa vráti. Kľúčový bod jeho argumentácie oslabuje textová varianta. Klement Alexandrijský (193–202 n. l.) cituje Marek 14:62 so slovom „vy“ (množné číslo) v diele Stromata, kniha 6, kap. 52, v zbierke Ante-Nicene Fathers, zväzok 2, s. 574. Vieme, že Klement cituje práve Marka a nie iné evanjelium, pretože nám výslovne hovorí, že ide o Marka.

Otázka: Prečo v Mk 14,65 niektorí ľudia požiadali Ježiša, aby prorokoval, kto ho tu udrel?

Odpoveď: Rímski vojaci mali krutú hru, ktorú hrávali s väzňami a nazývali ju „tri päste“. Traja vojaci si každý priložili jednu päsť pod bradu väzňa. Jeden z vojakov udrel väzňa a zrazil ho k zemi. Keď väzeň prišiel k vedomiu, spýtali sa ho, ktorý vojak ho udrel. Ak väzeň tipoval nesprávne, vyhral vojak, ktorý ho udrel (a ten, kto sa stavil, prehral). Ak väzeň tipoval správne, prehral stávku vojak, ktorý ho udrel. Zdá sa, že vo všetkých prípadoch bol porazeným aj väzeň.

Otázka: Aký druh lásky dokáže v Mk 14, 66–68 obstáť v „skúške strachu“?

Odpoveď: Peter bol odvážny a nikdy neprestal milovať Ježiša, ale jeho láska v tomto prípade nevydržala skúšku strachu. Na konci svojho života však bol Peter ukrižovaný hlavou dolu a vtedy jeho láska skúšku strachu skutočne vydržala.

Kým Peter nezačal hovoriť, jeho galilejský prízvuk ho neprezradil. Pokiaľ nezačal hovoriť ako prvý, tá slúžka musela byť v určitom momente dostatočne blízko Ježiša a Petra, aby mohla Petra spoznať. Peter si myslel, že môže zostať dosť blízko Ježiša, bez toho, aby ho odhalili. Keď zistil, že môžu zistiť, kto je, musel sa rozhodnúť, čo urobiť. Niekedy dokážeme pre Krista urobiť niečo odvážne, keď si myslíme, že kvôli tomu pravdepodobne nebudeme trpieť. Ale keď nás odhalia, čo potom urobíme?

Peter v tejto stresujúcej chvíli uprednostnil svoju bezpečnosť pred všetkým ostatným, vrátane zapretia Krista. Peter mal rýchlo odísť a to, či ho chytia alebo nie, nechať na Boha.

Otázka: V Mk 15,1–20 odmietajú Ježiša ako Mesiáša tak veľrada, ako aj Rimania, avšak z veľmi odlišných dôvodov. Aké sú rôzne dôvody, prečo ľudia dnes odmietajú Ježiša ako svojho Mesiáša?

Odpoveď: V Ježišovej dobe mnohí považovali Ježišove tvrdenia za nepravdivé, pretože Ježiš nespĺňal ich očakávania týkajúce sa politického Mesiáša. Dnes, keby nás Boh sledoval, niektorí si myslia, že by neexistoval hlad, utrpenie ani smrť. Boh nezodpovedá ich očakávaniam.

Pre Rimanov bolo Ježišovo tvrdenie nesprávne vykladané ako zrada voči tomu, čomu už prisahali vernosť. Ježiš jednoducho nezapadal do toho, čo sa rozhodli nasledovať, a oni nemali ani túžbu, ani odvahu zmeniť sa.

Niektorí odmietajú Ježiša z intelektuálnych dôvodov, ale je ich málo, a je ich ešte menej, než ľudí, ktorí tvrdia, že Ježiša odmietajú z intelektuálnych dôvodov. Častejšie ľudia odmietajú z emocionálnych dôvodov, alebo z vlastnej vôle, keď si uvedomia, čo by museli obetovať alebo zmeniť, aby nasledovali Ježiša, a to nechcú urobiť. Niekedy, keď ľudia uvádzajú intelektuálne námietky proti tomu, aby sa stali kresťanmi, je to v ich mysli skutočne legitímny dôvod. Inokedy je to len zásterka, aby sa necítili vinní z toho, že nezohľadňujú Kristove tvrdenia.

Ježiš odmietol vstúpiť do diskusie, v ktorej nemožno dosiahnuť spravodlivosť.

Otázka: Čo je v Mk 15,8–11 ironické na tom, že ľudia uprednostnili Barabáša pred Ježišom?

Odpoveď: Pilát si pravdepodobne myslel, že je samozrejmé, že si vyberú Ježiša namiesto známeho zlodeja. Židia pred Rimanmi obvinili Ježiša z vedenia povstania, zatiaľ čo mnohí Židia boli sklamaní z Ježiša práve preto, že povstanie nevedie. Kým Židia a Rimania tvrdili, že Ježiš musí zomrieť za zradu, Barabáš bol ten, kto skutočne spáchal zradu. Keď ľudia odmietli svojho právoplatného kráľa, Ježiša, v prospech násilného povstalca, sami sa o 40 rokov neskôr, v roku 70 n. l., násilne vzbúrili a Rimania zničili Jeruzalem.

Dokument Papyrus Florentinus 61.59ff uvádza, že rímsky guvernér Egypta G. Septimus Vegetus povedal obvinenému väzňovi menom Phibion: „Zaslúžil si si bičovanie, ale odovzdám ťa ľudu“ (citované v Taylor, s. 580).

Barabášovo celé meno bolo Ježiš bar-Abbas, čo znamená Ježiš, syn Abbasa, pričom Abbas je zároveň osobné meno aj oslovenie pre otca. Obaja sa volali Ježiš. Barabáš ako povstalec chcel tiež oslobodiť svoj ľud, avšak ľudskými a násilnými prostriedkami. Pseudo-syn otca bol prepustený a skutočný Syn Otca bol ukrižovaný.

Otázka: Prečo sa Mark v Mk 15,14 zrejme tak usilovne snažil zvalit vinu na Židov, ako tvrdil jeden liberál?

Odpoveď: Po prvé, archeológovia objavili nádvorie, kde sa podľa nich nachádzal dav, a to nemohlo pojmúť viac ako asi 400 ľudí. Dav tu teda netvorili všetci obyvatelia a návštevníci Jeruzalema, ale skôr veľmi malá skupina, ktorú vybrali kňazi.

Judáš, židovskí vodcovia, židovský ľud, Rimania a dokonca aj Ježiš, ktorý neutiekol, všetci zohrali úlohu v tom, čo bola vopred určená Božia vôľa (Sk 2,23). Tu je zoznam úloh každého z nich. Ako vidíte, Marek nie je voči židovskému ľudu o nič prísnejší ako ostatní autori evanjelií.

Judáš: Matúš 26:14–16, 49–50; Marek 14:17–21, 42, 44–45; Lukáš 22:3–6, 47–48; Ján 13:18, 21, 27; 18:2

Židovskí vodcovia: Matúš 26:57–58; 27:20; Marek 14:43, 46, 53–65; 15:1, 3, 10–11, 31; Lukáš 22:2, 52; 22:66–23:2; Ján 18:3, 12–14, 19–24, 30

Židovský ľud: Matúš 27:20–23, 25; Marek 15:11–15; Lukáš 23:18, 21, 23

Rimania: Matúš 27:11–31; Marek 15:15–20; 15:24; Lukáš 23:24; Ján 18:33–19:3; 19:16

Ježiš neutiekol: Matúš 26:39-46, 53-54; Marek 14:35-42; Lukáš 22:39-46; Ján 18:4-11

Otázka: Aký význam malo v Mk 15,17 to, že Ježiša obliekli do purpuru?

Odpoveď: Purpurová látka bola drahá, farbená z mušlí murex. V Rímskej ríši mali právo nosiť purpurovú farbu iba cisár a jeho rodina, hoci cisár mohol ako prejav priazne darovať svoje staré šaty iným. Purpurový plášť bol výsmechom skutočnosti, že Ježiš tvrdil, že je kráľ.

Otázka: V Mk 15,31 sa Ježišovi vysmievali za to, že tvrdil, že zachraňuje iných, zatiaľ čo sám seba nezachraňoval. Ako sa niekedy musíte vzdať záchrany seba samého, aby ste zachránili iných?

Odpoveď: Hoci nemusíme podstupovať zbytočné riziko, niekedy musíme konať aj s rizikom pre bezpečnosť druhých a aby sme šírili posolstvo evanjelia ostatným. Bezpečnosť je dobrá vec, ale ak si ceníme svoju bezpečnosť viac ako plnenie Božej vôle, potom sa aj bezpečnosť môže stať modlou.

Otázka: Ako účinná je taktika Satana v Mk 15,31–32, keď nechá niekoho vysmievať za to, že poslúcha Boha?

Odpoveď: V závislosti od človeka to môže byť účinné. Ak človek uprednostňuje chválu od ľudí pred chválou od Boha, môže ho to úplne zastaviť. Môže si to dokonca zdôvodniť tým, že si pomyslí: „Ak si udržím svoju popularitu, ľudia ma budú viac počúvať, a tým pádom aj moje svedectvo.“ Ak však človek cení Boha viac ako popularitu a poslušnosť voči Bohu viac ako dosahovanie výsledkov pre Boha, bude tak oslavovať Boha viac, ako keby sa snažil konať pre Boha vlastnými silami.

Otázka: V Mk 15,32 sa píše, že Ježiša pripevnili na „kríž“, aby bol ukrižovaný: „Nech Kristus, Kráľ Izraela, teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili.“ A tí, čo boli s ním ukrižovaní, ho urážali.

Slovo pre „kríž“ je tu v gréčtine stauros, ktoré James Strong definoval ako:

(4716) odvodené od základu 2476; kolík alebo stĺp (postavený kolmo), t. j. (konkrétne) tyč alebo kríž (ako nástroj trestu smrti); v prenesenom zmysle vystavenie smrti, t. j. sebaodriekanie; v širšom zmysle Kristovo zmierenie: --kríž.^[1]

V 1. liste Petrovom 2:24 sa však píše, že Ježiš bol ukrižovaný na „strome“:

On sám niesol naše hriechy vo svojom tele na dreve, aby sme, mŕtvi pre hriechy, žili pre spravodlivosť; jeho ranami ste boli uzdravení.

Slovo pre „strom“ v gréčtine je xulon a Strong ho definuje ako:

(3586) z inej formy základu 3582; drevo (ako palivo alebo materiál); v širšom zmysle palica, kyja, strom alebo iný drevený predmet či látka: --palica, drevo, strom, drevo.^[2]

Chyba je tu zrejmá. Grécke slovo stauros jednoznačne znamená „kríž“. Toto slovo nemá žiadny dvojaký význam. Kým slovo xulon sa dá preložiť striedavo ako „drevo“, „palica“, „strom“ atď., v prípade 1. listu Petrovho 2:24 je preložené ako „strom“. Teraz si musíme položiť otázku, prečo by sa vôbec používalo slovo xulon, keď existuje jednoznačnejšie slovo, stauros, ak má tento verš skutočne znamenať „kríž“?

Je teda zrejmé, že slovo xulon sa v 1. liste Petrovom 2:24 skutočne používa v zmysle „strom“, a preto tu existuje rozpor s Markom 15:32.

Referencie

[1] James Strong, The New Strong's Exhaustive Concordance of the Bible (Thomas Nelson, 1996)

[2] James Strong, Op. Cit. (Túto otázku položil moslim)

Odpoveď: Ježiš bol ukrižovaný na drevenom kríži, ktorý pochádzal zo stromu. Rimania, Kartáginci a Peržania používali drevené koly s priečnymi trámami, nie živé stromy. Používanie dvoch slov ako synoným pre tú istú vec (napríklad staurus a xulon) nie je problémom, rovnako ako používanie dvoch slov pre Boha v Koráne.

Peter hovorí, že Ježiš bol zavesený na strome (Skutky apoštolov 5:30; 10:39), avšak Peter tiež hovorí, že Ježiš bol pribitý na kríž (Skutky apoštolov 2:23).

Pavol hovorí, že Ježiš bol zavesený na strome (Galaťanom 3:13; Skutky 13:29), avšak Pavol spomína aj Kristov kríž v Galaťanom 5:11; 6:12,14; 1 Korinťanom 1:17,18.

„Strom“ a „kríž“ sa používajú ako synonymá; ten istý autor používa oba výrazy. Ježiš bol pribitý na strom; ale nebolo povedané, že na živý strom.

Samozrejme, ortodoxné islamské učenie tiež hlása, že „podoba Ježiša“ bola tiež ukrižovaná. Teraz sa naskytuje kľúčová otázka týkajúca sa tohto ukrižovania. Buď:
a) bol to skutočne Ježiš, kto bol ukrižovaný, alebo
b) „Veľká výmena“ – Alah nielenže oklamal Židov a Rimanov, aby si mysleli, že Ježiš bol ukrižovaný, hoci v skutočnosti nebol, ale Alah oklamal dokonca aj Ježišovu vlastnú matku, Ježišových učeníkov a všetkých raných kresťanov, ktorí kázali o ukrižovanom Kristovi. Máme spisy Ignáca a Polykarpa, učeníkov apoštola Jána, a ďalších, ktorí verili, že Ježiš bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych. Dokonca ani ako moslim nemôžete obviňovať kresťanov za to, že veria, že Ježiš bol ukrižovaný, ak si myslíte, že Alah oklamal svojich vlastných nasledovníkov. „Alah je najväčší z klamárov“ (Súra 3:54). Ak tento Alah oklamal kresťanov a vy s tým nemáte problém, nemohol by tento Alah oklamať aj moslimov?

Otázka: V Mk 15:42 Ehrman hovorí: „Mark nám vysvetľuje, čo týmto výrazom myslí: je to Deň prípravy ‚na sobotu‘ (nie Deň prípravy na Veľkú noc).“ (kurzíva v origináli) Jesus, Interrupted, s. 27

Odpoveď: Existujú dve pravdepodobné, ale odlišné odpovede.

Šabat a Veľká noc sa v tom roku mohli zhodovať: Zdá sa, že Ehrman nezohľadňuje skutočnosť, že Veľká noc a šabat sa v niektorých rokoch zhodujú. O presných dátumoch v tej dobe panuje určitá neistota, ale mnohí sa domnievajú, že Veľká noc a sobotný šabat by sa zhodovali v roku 30 alebo 33 n. l.

Veľké soboty: Každá sobota bola sobotou, ale nie každá sobota bola sobotou, ako dokazuje Levitikus 23:39. Napríklad prvý aj ôsmy deň siedmeho mesiaca mali byť „sobotným odpočinkom“. Každý rok boli „dni bez práce“, ale väčšinou to neboli soboty. Veľká noc bola prvým dňom Sviatku nekvasených chlebov a podľa 2. Mojžišovej 12:16 boli „dňami bez práce“ tak prvý, ako aj siedmy deň tohto sviatku.

Ján 19:31 by mohol rozhodnúť, ktorá z týchto dvoch odpovedí je správna, keby sa nedal použiť na podporu oboch odpovedí. Píše sa tam: „…lebo ten sabat bol veľký sviatok“. Keďže však išlo o veľký sviatok, nemuselo to byť nutne v sobotu.

Otázka: Prečo sa Pilát v Mk 15,44 divil, že Ježiš už bol mŕtvy?

Odpoveď: Buď Pilát jednoducho stratil pojem o čase, alebo mnohí ukrižovaní prežili dlhšie. Ježiš bol pred ukrižovaním bičovaný a zbitý. Mimochodom, rímske bičovanie sa líšilo od židovského bičovania 39 ranami. Rímske bičovanie sa vykonávalo krátkymi bičmi s kovovými výstupkami, pripevnenými k silnej drevenej tyči. Mohlo to človeka zmrzačiť alebo dokonca zabiť. Ježiš bol bičovaný Rimanmi.

Otázka: Aké sú v Mk 16 paralely s inými časťami evanjelií a Skutkov apoštolov?

Odpoveď: Tu sú paralely medzi Markom 16 a inými knihami Biblie

Ježiš vstal skoro ráno. Mk 16,2.9; Mt 28,1; Lk 24,1; Jn 20,1

Ježiš vstal z mŕtvych v prvý deň týždňa. Mk 16,2.9; Mt 28,1; Lk 24,1; Jn 20,1

Z Márie Magdalény bolo vyhnaných sedem démonov. Mk 16,9; Lk 8,2

Mária Magdaléna / ženy prišli k hrobu. Mt 28,1–8; Mk 16,9–10; Jn 20,1; Lk 24,1–10

Ostatní spočiatku neverili. Mt 28:17; Mk 16:11; Lk 24:11

Zjavil sa dvom učeníkom. Mk 16,12; Lk 24,13–35

Stále neverili. Mk 16, 13; Lk 24, 36

Pokarhal 11 za nevieru. Mk 16,14; Lk 24,38–41

Prikázal kázať všetkým. Mt 28:19-20; Mk 16:15; Lk 24:47-48

Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; kto neuverí, bude odsúdený. Mk 16:16; Sk 2:38-39

Zázraky. Mk 16:17,20; v celom texte Skutkov

Vyháňanie démonov. Mk 16,17 a v Skutkoch

Hovoriť novými jazykmi. Mk 16,17; ~Sk 2,2-13

Uhryznutie hadom bez ujmy. Mk 16:17; Lk 10:19; ~Sk 28:3-6

Vypíjanie jedu bez ujmy. Mk 16:18 – žiadne ďalšie

Ježiš vystúpil do neba v Betánii, na svahu Olivovej hory. Mk 16:19; Lk 24:51; Skutky apoštolov 1:9-11

Ježiš zasadol po pravici Boha. Mk 16,19; Sk 7,56

Kázali všade. Mk 16:20; Sk 1:8

Na záver, piť jed bez ujmy je jediné učenie na konci Marka, ktoré sa nikde inde v Biblii neučí.

Otázka: Prečo ženy v Mk 16,1 priniesli voňavé masti, aby pomazali Ježišovo telo?

Odpoveď: Ježiša rýchlo uložili do hrobu pred začiatkom soboty pri západe slnka. Ženy priniesli voňavé masti, aby telo konzervovali balzamovaním.

Otázka: Keďže ženy v Mk 16,8 nikomu nič nepovedali, povedali to učeníkom?

Odpoveď: Hoci na ceste späť z hrobu nikomu nič nepovedali, nakoniec to povedali všetkým, a učeníci boli prví, komu to povedali. Hoci to, že nikomu nič nepovedali, by mohlo znamenať, že to nepovedali ani učeníkom až do neskoršieho času, je pravdepodobnejšie, že to znamená, že to povedali len učeníkom a nikomu mimo ich malej skupiny. Pozri knihu When Critics Ask, s. 377, kde nájdeš doplňujúcu odpoveď.

Otázka: Ako sa Ježiš v Mk 16,12 zjavil v inej podobe?

Odpoveď: Znamená to jednoducho, že tí dvaja muži Ježiša nespoznali, keď s ním kráčali. Ježiš mohol mať na sebe iné šaty a určite vyzeral inak ako v čase, keď bol mŕtvy. Ježiš bol fyzicky vzkriesený z mŕtvych v oslávenom fyzickom tele. Tento verš nemožno oprávnene použiť na tvrdenie, že Ježiš mal rôzne telá, pretože to, že ho nespoznali, nedokazuje existenciu iného fyzického tela.

Otázka: V Mk 16,16 Ježiš hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený.“ V Rim 6,3 Pavol hovorí: „Všetci, ktorí sme boli pokrstení do Ježiša Krista, boli sme pokrstení do jeho smrti.“ V 1 Pt 3,21 Peter hovorí: „Podobný symbol, ktorým nás teraz krst zachraňuje (nie odstránenie nečistoty tela, ale odpoveď dobrého svedomia voči Bohu) skrze vzkriesenie Ježiša Krista“. Znamenajú tieto verše, že krst je pre spásu rovnako nevyhnutný ako viera? A znamená to, že nejde o „dobrovoľný obrad“, ako tvrdia evanjelikáli, ale o povinný úkon?

Odpoveď: Poslušnosť voči Ježišovi nie je voliteľná, ale povinná, a Ježiš nám prikázal nechať sa pokrstiť. Preto by sa všetci veriaci mali nechať pokrstiť vodou. Nie je to však krst vodou, čo nás spasí, a nie je to ani naša poslušnosť (hoci môže byť nedokonalá), čo nás spasí. Je to Ježiš, kto nás spasí. Sila teda spočíva v Ježišovej krvi, nie vo vode. V Novom zákone sa 150-krát spomína, že stačí veriť, aby sme boli spasení, bez krstu. Ale všetci by sme sa mali dať pokrstiť.

A čo ten zlodej na kríži? Rimania by ho určite nenechali zliezť, aby sa dal pokrstiť, a potom ho znova povesiť na kríž. Napriek tomu mu Ježiš povedal: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Eusebius tiež zaznamenáva príbeh rímskeho vojaka menom Basilides, ktorý prišiel ku Kristovi, bol uväznený a popravený. Šiel by do pekla preto, že uveril v Krista, ale Rimania mu nedovolili dať sa pokrstiť, a tak zabránili Bohu, aby ho spasil? – Samozrejme, že nie. Boh je teda dostatočne schopný a mocný na to, aby spasil ľudí aj bez krstu vodou. Krst vodou nie je pre Boha nevyhnutný na to, aby niekoho spasil. Mali by sme však poslúchať Boha a dať sa pokrstiť.

Otázka: Čo sa v Mk 16,16 hovorí o ľuďoch, ktorí veria, ale nikdy neboli pokrstení?

Odpoveď: Hoci Marek 16,16 to nešpecifikuje, Ján 3,36 a množstvo ďalších veršov hovoria, že každý, kto verí, je spasený. Zlodej po Ježišovej pravici uveril a odišiel do raja bez toho, aby bol pokrstený, a ešte pred týmto zlodejom na kríži krstili Ježišovi učeníci (Jn 3:26; 4:2) aj Ján Krstiteľ krstil na odpustenie hriechov (Mk 1:4; Lk 1:77; Lk 3:3b). Tento verš to síce výslovne neuvádza, ale existujú štyri prípady.

Uverili a sú pokrstení: Spasení

Uverili a ešte neboli pokrstení: sú spasení. Tento verš to síce neuvádza, ale Skutky apoštolov 10:45–47 ukazujú ľudí, ktorí uverili a boli spasení, o čom svedčí to, že skutočne hovorili jazykmi ešte pred tým, ako boli pokrstení vodou.

Neveria a sú pokrstení: nie sú spasení

Neveria a nie sú pokrstení: nie sú spasení, s výnimkou toho, že Boh môže udeliť osobitnú milosť malým deťom, ktoré zomrú, ľuďom s ťažkým mentálnym postihnutím atď.

Možno dôvodom, prečo sa tu nespomína druhý prípad, je to, že Božou vôľou je, aby všetci veriaci boli poslušní Bohu a dali sa pokrstiť vodou.

Okrem toho sa kontext tohto verša zrejme týka ľudí, ktorí sú schopní uveriť. Deti, osoby s ťažkým mentálnym postihnutím a možno aj iní, ktorí síce nikdy neodmietli Krista, ale nikdy neuverili, nie sú predmetom tohto verša.

Tu je príklad. Ak ma moja dcéra v kuchyni požiada o drobné z jedného dolára a ja jej poviem: „Daj mi jeden dolár a fľašu s vodou a ja ti dám drobné.“ Ak mi moja dcéra dá oboje, dám jej drobné. Ak mi moja dcéra nedá dolár, nedostane drobné. Ale čo ak mi moja dcéra dá dolár, ale nie fľašu s vodou? V tom prípade to závisí od situácie. Ak povie: „Hľadala som, ale nenašla som fľašu s vodou,“ aj tak jej dám drobné. Ak však povie niečo neúctivé a odmietne mi dať fľašu s vodou, ktorú si môže zohnať, nedostane drobné.

Člen Cirkvi Kristovej uviedol príklad: „Ak budeš jesť a tráviť jedlo, budeš žiť; ak nebudeš jesť, zomrieš.“ Trávenie jedla je tu implikované. Ak však tento príklad nedobrovoľnej telesnej činnosti aplikujeme na prikázanie Boha, ktorému máme dobrovoľne poslúchať, v súvislosti s Markom 16:16, je to v rozpore so Slovom Božím, ktoré sľubuje spásu všetkým, ktorí skutočne veria, na nasledujúcich miestach: Ján 3:16, 18, 36; Ján 5:24; 6:47; 11:25–26; Skutky apoštolov 10:43–48; Rímskym 9:33; Joel 2:32a + Skutky apoštolov 2:21 + Rímskym 10:9–10; 10:13; 1. Jánova 5:1, 10–13

Zhrnutie: Ak veríte, dajte sa pokrstiť. Krst však nemá žiadny zmysel, ak neveríte.

Otázka: V Mk 16,16 Ježiš hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; kto však neuverí, bude odsúdený.“ Človek teda nemá na výber. Človek musí uveriť, inak by bol odsúdený a potrestaný. Kde je ľudská sloboda náboženstva alebo sloboda viery pre človeka? Ako Ježiš núti ľudí, aby uverili, lebo inak budú odsúdení?

Odpoveď: Nikto nie je nútený veriť. Boh však nedal slobodu bez následkov, ale slobodu s následkami. Ak človek nechce veriť, po smrti ho Boh umiestni do iného vesmíru, kde bude mať slobodu existovať navždy oddelený od Boha. Toto miesto sa nazýva Ohnivé jazero.

Súhlasím však s tým, že by to nevyzeralo ako skutočná slobodná voľba, keby bolo pre všetkých nepopierateľne isté, že buď budú poslúchať Boha, alebo skončia v ohnivom jazere. Tu práve vstupuje do hry viera. Boh nám dal dôkazy, že Jeho Slovo je pravdivé, ale nedal nám absolútnu istotu. Ak niekto nechce veriť Bohu, má dosť „manévrovacieho priestoru“ na to, aby si našiel dôvody pochybovať o Bohu a neveriť. Je zaujímavé, že spočiatku môžeme odmietnuť vieru v Boha, a potom činiť pokánie, uveriť v Neho a byť spasení. Anjeli a démoni naopak nemajú slobodnú vôľu presne tak, ako my. Nemôžu ju poprieť. A keď démon padne, pokánie mu nie je udelené. Kristus prišiel vykúpiť iba ľudí, nie anjelov ani démonov, ako hovorí List Židom 2:16.

Otázka: V Markovi 16,17–18 sa píše: „A tieto znamenia budú sprevádzať tých, ktorí uverili: V mojom mene budú vyháňať démonov; budú hovoriť novými jazykmi; budú brať do rúk hady; a ak vypijú niečo smrteľné, neublíži im to; budú klásť ruky na chorých a tí sa uzdravia.“ A Pavol uviedol zoznam tých istých schopností ako dary Ducha Svätého (1 Kor 12,10; 12,8). Znamená to, že toto sú znamenia pravej viery? Mali by mať všetci veriaci tieto dary po všetky dni? Prečo už tieto znamenia u kresťanov nevidíme?

Odpoveď: Duch Svätý dal každému kresťanovi duchovný dar a rôzni kresťania majú rôzne dary, hoci mnohé z nich nevyzerajú nijako mimoriadne. Rovnako ako rôzne časti nášho tela majú rôzne funkcie, aj my máme v cirkvi rôzne funkcie (1 Korinťanom 12:14–27). Nie všetci majú hovoriť jazykmi (1 Korinťanom 12:30), rovnako ako nie všetci sú apoštoli a proroci (1 Korinťanom 12:29).

Otázka: Oprávňuje zmienka o zdvíhaní hadov v Mk 16,18 ľudí v Apalačiach, ktorí si myslia, že niektorí majú počas bohoslužby manipulovať s hadmi?

Odpoveď: Nie. Aj bez tohto verša Biblia ukazuje, že Boh dáva kresťanom ochranu, ktorú potrebujú, a že Boh bude konať zázraky – a to nielen v podobe imunity voči hadiemu uhryznutiu – keď to bude potrebné. Avšak aj s týmto veršom Biblia hovorí, že nemáme skúšať Boha tým, že sa vystavíme situácii len preto, aby sme sa predviedli.

Exodus 17:2–7; Numeri 14:22; Deuteronómium 6:16; Žalm 78:17–18, 40–41, 56–57; 95:8–9. Achaz je výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Hoci Achaz poznal pojem „skúšanie Boha“ a v Izaiášovi 7:12 nemal v úmysle Boha skúšať, nie je skúšaním Boha odpovedať, keď vám Jeho prorok položí otázku.

Otázka: Napísal Marek text v Mk 16:9-20?

Odpoveď: Skutoční kresťania sa nezhodujú v tom, či bol text v Markovi 16:9-20 pôvodne súčasťou evanjelia.

Vonkajšie dôkazy, ktoré hovoria „áno“

Pre vašu informáciu: apokryfné Nikodémove evanjeliá I a II spomínajú hovorenie v nových jazykoch, hady a jedy, ale tento text bol pravdepodobne napísaný neskôr. Všimnite si, že jeden zdroj uvádza, že Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 45 (s. 178), odkazuje na Marka 16, čo však nie je pravda; Prvá obhajoba Justína Mučeníka sa na Marka 16 neodvoláva.

Vnútorné dôkazy, ktoré hovoria „áno“: Žiadne.

Vonkajšie dôkazy, ktoré hovoria „nie“

okolo roku 360 n. l. Eusébiove otázky adresované Marianovi I.

325–350 n. l. Vaticanus: tam je prázdne miesto. Vaticanus má prázdne miesta len medzi niekoľkými knihami, napríklad medzi Malachiášom a Matúšom.

340–350 n. l. Sinaiticus má na tomto mieste tiež prázdne miesto, ale má prázdne miesta medzi takmer všetkými knihami.

Všimnite si, že v rukopisoch Sinaiticus a Vaticanus sa Evanjelium podľa Marka končí slovom „lebo“ (v gréčtine gar). V gréckej literatúre sa doteraz nenašla žiadna iná kniha, ktorá by sa končila slovom „lebo“. Na druhej strane existuje mnoho príkladov gréckych viet a odsekov, ktoré sa týmto slovom končia.

193–217/220 n. l. Klement Alexandrijský

225–254 n. l. Origen

406/407 n. l. Jeroným, List 120 (Hedibii)

Najmenej 6 ďalších starovekých rukopisov

Sinaitský sýrsky

900–1000 n. l. Arménsky rukopis uvádza, že text doplnil Aristion, ktorého spomína Papias

Niektoré gruzínske (z 5. storočia)

Vnútorné dôkazy, ktoré to vyvracajú

Náhla zmena zámen medzi veršom 8 a veršom 9. Podmetom verša 8 sú ženy, zatiaľ čo zámeno v verši 9, anastas, je mužského rodu. Avšak aj na iných miestach sa vyskytujú náhle zmeny zámen, napríklad „On“ = Jozef z Arimatie v Mk 15,46; „on“ = Ježiš v Mk 15,47 a „oné“ = Mária, Mária a Salome v Mk 16,1.

Slovná zásoba: 1/3 významných gréckych slov sa v zvyšku Marka nepoužíva alebo sa používa odlišne. Celkovo je tu 166 slov a 101 rôznych slov. Ak neberieme do úvahy vlastné mená, člen „the“ atď., je tu 75 rôznych dôležitých slov. 15 z nich (vrátane apistia (bez viery) a sklerokardia (tvrdohlavé odmietanie uveriť)) sa používa aj na iných miestach v Markovi. Ďalších 11 sa používa v inom zmysle.

Suché fakty: zdá sa, že chýbajú živé detaily, ktoré sa nachádzajú v ostatnej časti Markovho evanjelia.

Podobnosti medzi evanjeliami: Matúš a Lukáš sa zhodujú s Markom až do konca verša 8.

Vonkajšie dôkazy, ktoré naznačujú nejasnosť: Viac ako 8 starovekých rukopisov neobsahuje celú 16. kapitolu Marka. Patrí medzi ne p45 (Mark 12:29 a ďalej sa stratili)

2386 – chýba celá strana

1420 – chýba celá strana

16 – poškodený a chýba celá časť od Marka 16:6 ďalej

304 – obsahuje text aj komentár

Kratší záver evanjelia podľa Marka

Bohairská koptská verzia [Boh] 3./4. storočie

Etiópska [Eth] z cca 500 n. l.

Zoznam rukopisov Marka

P45 Papyrus 45 (225) ~ poškodený

B Vaticanus (325–350) ~ vynechanie

ℵ Sinaiticus (340–350) ~ vynechanie

A Alexandrinus (okolo 450) ~ pridané

C Ephraemi (450) ~ zaradenie

D Bezae (500?) ~ zaradenie

L Regius (750) ~ dvojité zaradenie

M Campianus (850) ~ zaradenie

N Purpureus Petropolitanus (550) ~ poškodený

U Nanianus (900) ~ vložka

W Washington (400) ~ zaradený do Freerovho logionu

Δ Sangellensis (900) ~ zaradenie

Θ Koridethi (800?) ~ zaradenie

Π Petropolitanus (850) ~ poškodený/zahrnutý (chýba 16:18-20)

Σ Rossanensis (550) ~ poškodený/zahrnutý (chýba 16:14–20)

Φ Beratinus (550) ~ poškodený

Ψ Laurensis (850) ~ dvojitá inklúzia (vzorku s naznačeným skráteným zakončením)

Minuskuly f1 (1, 118, 131, 209, 1582) ~ inklúzia s poznámkou alebo siglou

Minuskuly f13 (13, 346, 543, 826, 828, 69, 124, 788, 983, 1689) ~ zaradenie

28 (11. storočie?) ~ zaradenie

33 (1000) ~ zaradenie

157 (1100) ~ zaradenie

565 (800) ~ zaradenie

579 (1200) dvojité začlenenie

700 (1100. roky?) ~ začlenenie

892 (950?) ~ inklúzia

1071 (11. storočie) ~ zaradenie

1342 (1000. roky) ~ zaradenie

1424 (800. roky) ~ zaradenie

Prevzaté z Marka 16:9-20, Štúdia vonkajších dôkazov, autor Jim Snapp II (2003)

Učenie charakteristické pre Marka 16:9-20

Každá doktrína alebo koncepcia v dlhšom závere Marka sa nachádza aj na inom mieste v Biblii, s výnimkou štyroch vecí:

1. Ježiš už skôr vyhnal sedem démonov z Márie Magdalény.

2. Znamenia, ktoré sprevádzajú tých, ktorí veria:

[keď sú k tomu nútení], môžu bezpečne brať hady do rúk. (Lukáš 10:19 hovorí, že mohli šliapať po hadoch a škorpiónoch, čo je podobné Markovi 16). Príklad je uvedený aj v Skutkoch 28:3-6, kde Pavla uštipla zmija, ale neublížila mu.

3. [keď sú k tomu nútení], môžu bezpečne piť smrteľný jed.

4. Toto je najprísnejšie pokarhanie, ktoré Ježiš adresoval učeníkom a ktoré je zaznamenané.

Chýbajúci obsah: Marek 14:28, 16:7 nespomína Ježišovo zjavenie v Galilei.

Záver: Ak bol Mark 16:9-20 nesprávne pridaný do niektorých rukopisov, stalo sa tak po prvýkrát pred rokom 150 n. l. Ak bol nesprávne vynechaný, stalo sa tak pred rokom 217 n. l.

Otázka: Mal by sa Mk 16,9–20 považovať za súčasť Písma rovnako ako zvyšok Markovho evanjelia?

Odpoveď: Samozrejme, že áno, ak to napísal Marek. Niektorí kresťania však tvrdia, že vzhľadom na jeho skoré zaradenie a široké prijatie je to stále súčasťou Písma, aj keby to napísal sekretár alebo niekto iný namiesto Marka. Bruce Metzger zrejme zastával tento názor.

Otázka: Aké dôkazy existujú v evanjeliu podľa Marka, že túto knihu napísal práve Marek?

Odpoveď: Raná cirkev to všeobecne uznávala ako dielo Marka. Papias, učeník apoštola Jána, povedal, že to napísal Marek, ktorý nasledoval Petra. Aj skeptická kniha Asimov’s Guide to the Bible (Asimovov sprievodca Bibliou) na strane 905 spomína to, čo povedal Papias.

Otázka: Keďže Marek nebol apoštolom, prečo by malo byť Evanjelium podľa Marka v Biblii?

Odpoveď: Marek bol všeobecne uznávaný ako tlmočník Petra. Tu je dôkaz.

Papias (95–110 n. l.): „Medzi týmito vecami [Papias] hovorí, že po vzkriesení z mŕtvych nastane tisícročné kráľovstvo, keď sa na tejto zemi zriadi osobná vláda Krista. Okrem toho vo svojom diele odovzdáva aj ďalšie rozprávania, ktoré mu poskytol spomínaný Aristion o Pánových výrokoch z diela „ “ a tradície presbytera Jána. Pokiaľ ide o informácie k týmto bodom, môžeme našich čitateľov jednoducho odkazať na samotné knihy; teraz však k už uvedeným výňatkom pridáme, ako vec prvoradého významu, tradíciu týkajúcu sa Marka, ktorý napísal evanjelium, ktorú on [Papias] uviedol nasledujúcimi slovami: A presbyter povedal toto: Marek, keď sa stal tlmočníkom Petra, presne zapísal všetko, na čo si spomínal. Slová ani skutky Krista však neuvádzal v presnom poradí. Eusébiova Cirkevná história 3:39 (zväzok 1, s. 154)

Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.): „…Mark, ktorému sa pripisuje evanjelium, bol spoločníkom Petra…“ Úryvok z diela Klementa Alexandrijského v Eusebiovej Cirkvnej histórii, kniha 2, kap. 15.

Tertulián (198–220 n. l.): „Tá istá autorita apoštolských cirkví poskytne dôkaz aj pre ostatné evanjeliá, ktoré máme rovnako prostredníctvom nich a podľa ich zvyklostí – mám na mysli evanjeliá Jána a Matúša –, zatiaľ čo to, čo zverejnil Marek, možno potvrdiť ako dielo Petra, ktorého tlmočníkom bol Marek. Veď aj Lukášovo evanjelium ľudia zvyčajne pripisujú Pavlovi. A môže sa celkom dobre zdať, že diela, ktoré učeníci zverejňujú, patria ich učiteľom.“ Tertulián, Proti Marcionovi, kniha 4, kapitola 5, s. 350.

Otázka: Kedy bolo napísané Markovo evanjelium?

Odpoveď: Antimarcionitský prológ k Markovi tiež hovorí: „Po smrti samotného Petra on [Mark] zapísal toto isté evanjelium…“ (citované z The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 99). Irenej v diele Proti herézam, kniha 3, kap. 1.1, s. 414 (182–188 n. l.) uvádza, že Marek písal po „odchode“ Petra a Pavla, čo by bolo tesne po rokoch 64–65 n. l. Avšak v diele „The Expositor’s Bible Commentary“, zväzok 8, s. 608, sa uvádza, že Irenej tiež napísal, že Matúšovo evanjelium bolo napísané ešte za života Petra a Pavla, a sme si takmer istí, že to nie je správne.

Podľa Eusebiovej Cirkvnej histórie 6:14.5–7 však Klement Alexandrijský uviedol, že bola napísaná v čase, keď bol Peter v Ríme (cca 45–64 n. l.). Aj Origenes sa domnieval, že Peter bol ešte nažive, keď vznikol Markov evanjelium.

Harnack sa domnieval, že bola napísaná pred rokom 62 n. l.

V publikácii „The Bible Knowledge Commentary: New Testament“ na strane 98 sa uvádza, že datovanie Markovho evanjelia je problematické a že dve najpravdepodobnejšie možnosti sú buď roky 67–69 n. l., alebo 64–68 n. l.

V diele „New International Bible Commentary“ na s. 1157 Stephen S. Short uvádza, že to bolo okolo roku 65 n. l. Na s. 1183 Laurence E. Porter uvádza, že je jasné, že Markovo evanjelium bolo napísané skôr ako Lukášovo, a že Lukáš ho mohol napísať v prvej polovici 60. rokov.

V diele „Expositor’s Bible Commentary“, zväzok 8, s. 608, sa uvádza, že najpravdepodobnejším odhadom je obdobie 65–70 n. l., medzi veľkým požiarom v Ríme a zničením chrámu. Jose O’Callaghan našiel v jaskyni č. 7 v Kumráne papyrus, ktorý by mohol predstavovať fragmenty Evanjelia podľa Marka, datované približne do roku 50 n. l. V diele „The Expositor’s Bible Commentary“, zväzok 8, s. 608, sa však uvádza, že táto teória „bola vo veľkej miere odmietnutá odborníkmi na Nový zákon (porov. EBC 1:420–421, pozn. 1). Dôkazy, ktoré O’Callaghan predkladá, sú príliš útržkovité na to, aby boli spoľahlivé.“

V publikácii „The New Geneva Study Bible“ na s. 1558 sa uvádza, že Evanjelium podľa Marka muselo byť napísané pred rokom 70 n. l. Dodáva sa však, že ak boli Lukášovo evanjelium a Skutky apoštolov dokončené okolo roku 62 n. l., potom by Evanjelium podľa Marka vzniklo ešte skôr ako v roku 62 n. l.

Študijná Biblia NIV na s. 1490 uvádza, že to mohlo byť v 50. alebo 60. rokoch, alebo krátko pred zničením Jeruzalema v roku 70 n. l.

New International Dictionary of the Bible na strane 622 uvádza, že to bolo v rokoch 65–70 n. l., hoci niektorí konzervatívci sa pridržiavajú dátumu v 50. rokoch.

Wycliffe Bible Dictionary na s. 1078 uvádza, že hoci väčšina exegétov datuje Markovo evanjelium do rokov 65–70 n. l., najpravdepodobnejším dátumom je obdobie 67–70 n. l.

V diele „Believer’s Bible Commentary“ (s. 1318) sa uvádza, že hoci niektorí uvádzajú dátum už v 50. rokoch, dátum 57–60 n. l. sa javí ako celkom pravdepodobný.

V slovníku „Dictionary of Jesus and the Gospels“ (s. 528) sa uvádza, že bol napísaný na konci 60. rokov, približne v rokoch 68–70 n. l.

Skeptická publikácia „Asimov’s Guide to the Bible“ (Asimovov sprievodca Bibliou), s. 903, uvádza, že Evanjelium podľa Marka mohlo byť napísané krátko po roku 64 n. l. Možno nebolo napísané skôr ako po roku 66 n. l., ale nemohlo to byť dlho po roku 70 n. l., pričom autor zakladá svoj argument na tom, že Matúš a Lukáš použili materiál z Marka.

Otázka: Ako vieme, že dnešný text Evanjelia podľa Marka je spoľahlivým zachovaním toho, čo bolo pôvodne napísané?

Odpoveď: Existujú aspoň tri dobré dôvody.

1. Boh sľúbil zachovať svoje slovo v Izaiášovi 55:10–11; Izaiášovi 59:21; Izaiášovi 40:6–8; 1. Petrovom 1:24–25 a Matúšovi 24:35.

2. Svedectvo rannej cirkvi. Mnohí autori sa odvolávali na Marka.

1. Klement, kap. 15, s. 9, cituje Mk 7,6, hoci ide aj o citát z Mt 15,8 a Iz 29,13.

List Barnabáša (cca 70–130 n. l.), kap. 5, s. 139, uvádza Mk 2,17b, čo je zároveň Mt 9,13b a Lk 5,32. (½ citátu)

Papias (95–110 n. l.) sa menovite odvoláva na knihy Marka, Matúša, Prvý list Jána a List Petra. Fragment 6 z Eusebiovej Cirkvnej histórie, kniha 3, kap. 39. Eusebius píše a spochybňuje 2. list Petra, takže List Petra by sa mal týkať 1. listu Petra.

Polykarp (okolo 150 n. l.) cituje polovicu verša: Marek 14:38b. Polykarpov list Filipským, kap. 7, s. 34–35

Justín Mučeník (okolo r. 138–165 n. l.) cituje dva verše z Marka: 2:17 a 12:25. V oboch prípadoch ich uvádza ako slová Spasiteľa.

Kacír Tatian (okolo roku 172 n. l.) napísal harmonizáciu štyroch evanjelií nazvanú Diatessaron. V nej odkazuje na 437,5 veršov v Markovi. To predstavuje 64,6 % celého evanjelia.

Melito zo Sardis (170–180 n. l.) spomína Lukáša a Marka ako „evanjelium“. Spomína 1. list Korinťanom ako dielo apoštola. Citát z Listu Židom. Reč o Pánovom utrpení, kap. 9, s. 760–761

Gnostický heretik Ptolemaios (pred rokom 188 n. l.) sa podľa Irenea odvoláva na Marka 15:34

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) cituje v plnom znení alebo čiastočne 18 veršov z Markovho evanjelia. V diele „Proti herézam“, kniha 3, kapitola 10.5, s. 425, spomína Marka, vykladača a nasledovníka Petra, v súvislosti s jeho evanjeliovým rozprávaním a cituje Marek 1:2a. V prvých dvanástich kapitolách Markovho evanjelia Irenej cituje alebo parafrázuje nasledujúce verše: Mark 1,1.2.24; 3,27; 4,28; 5,31; 9,23; 10,38; 13,32; 14,21b; 16,19.

Irenej naráža na Marka 6:41,44; 9:2; 10:17; 13:33.

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) píše: „Na konci svojho evanjelia Marek hovorí,“ a potom cituje celý text Marka 16:19. Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 10.5, s. 426

Irenej spomína, že Ježiš udelil moc šliapať po hadoch a škorpiónoch, čo je odkaz na Lukáša 10:19, ale mohlo by to odkazovať aj na Marka 16:17,18.

Muratoriho kánon (okolo roku 170 n. l.) spomína Marka spolu s ostatnými tromi evanjeliami.

Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.) parafrázuje Marek 10:17–31 slovami: „Tieto veci sú zapísané v Evanjeliu podľa Marka.“ Kto je ten bohatý človek, ktorý bude spasený? kap. 5, s. 592

Tertulián (198–220 n. l.) zdôrazňuje autorstvo Matúša, Marka, Lukáša, Jána, Zjavenia a mnohých Pavlových listov v diele Päť kníh proti Marcionovi, kniha 4, kap. 5, s. 350.

Hippolyt (225–235/6 n. l.) píše: „Že ani apoštol Pavol, ani Marek, ten s zmrzačeným prstom, nehlásali takéto (názory). Lebo žiadna z týchto (náuk) nebola zapísaná v Evanjeliu podľa Marka.“ Vyvrátenie všetkých heréz, kniha 7, kap. 18, s. 112. Hippolytus tiež cituje polovicu Marka 10:38 vo Vyvrátení všetkých heréz, kniha 5, kap. 3, s. 53

Hippolytus odkazuje na Matúša 19:17; Marka 10:18 a Lukáša 18:19 a v diele Vyvrátenie všetkých heréz, kniha 5, kap. 2, s. 50 uvádza, že ide o slová „Spasiteľa“.

Komodian (okolo roku 240 n. l.) naráža na Marka 12:42 aj na Lukáša 21:2. Návody Komodiana, kap. 72, s. 217

Origenes (225–253/254 n. l.) hojne cituje z Marka. Medzi jeho citátmi je aj Marek 1:1–2. Napísal tiež celý komentár k Markovmu evanjeliu.

Origen spomína Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Origen, Proti Celsovi, kniha 5, kap. 56, s. 568. Matúš 18:1 cituje aj v Origenovom Komentári k Matúšovi, kniha 13, kap. 14, s. 482.

Traktát o opätovnom krste (cca 250–258 n. l.), kapitola 17, s. 677: „Aj podľa Marka povedal s tým istým zámerom synom Zebedeovým.“ Odkazuje sa tu tiež na Marka 16:8.

Cyprián z Kartága (cca 246–258 n. l.) „Aj podľa Marka: ‚Všetky hriechy a rúhania budú odpustené synom ľudským; ale kto by sa rúhal proti Duchu Svätému, tomu nebude odpustené, ale bude vinný z večného hriechu.‘“ (Marek 3:28–29) Cypriánove traktáty, traktát 3, kap. 28, s. 542

Firmilian z Cézarey v liste Cypriánovi (256 n. l.) cituje Marek 13:6 ako slová „samotného Pána“. (List 74, kap. 9, s. 392)

Dionýz z Alexandrie (246–265 n. l.): „Bolo to ‚na konci soboty‘, ako hovorí Matúš; bolo to ‚skoro ráno, keď bolo ešte tma‘, ako píše Ján; bolo to ‚veľmi skoro ráno‘, ako to vyjadruje Lukáš; a bolo to ‚veľmi skoro ráno, pri východe slnka‘, ako nám hovorí Marek. Nikto nám teda jasne neukázal presný čas, kedy vstal z mŕtvych.“ List č. 5 biskupovi Basilidesovi, s. 94

Theonas z Alexandrie (okolo roku 300 n. l.) naráža na Marek 11:25: „a tak, ako si prajete, aby vám odpustil vaše previnenia, aj vy im odpúšťajte ich previnenia;“ List Lucianovi, hlavnému komorníkovi, kap. 9 (zväzok 6), s. 160

Adamantius (okolo roku 300 n. l.) „Súhlasíte, ak z evanjelií ukážem, že nie sú výmyslami?“ … „Napísali ich Kristovi učeníci: Ján a Matúš; Marek a Lukáš.“ Dialóg o pravej viere, prvá časť, „b 5“, s. 41

Victorinus z Petau (mučeník, zomrel v roku 304 n. l.) spomína Matúša, Marka a Lukáša v Komentári k Zjaveniu blahoslaveného Jána, zo štvrtej kapitoly, verše 7–10, s. 348

Metod (270–311/312 n. l.) (čiastočný citát) cituje Marek 11,9b, čo je zároveň Žalm 118,26a; Matúš 21,9b; Lukáš 19,38a; a Ján 12,13b. „Namiesto našich rúch rozprestrime pred Ním naše srdcia. V žalmoch a chválospevoch pozdvihnime k Nemu naše výkriky vďaky; a neprestajne volajme: ‚Požehnaný ten, ktorý prichádza v mene Pánovom;‘“ Kázanie o žalmoch, kap. 1, s. 394

Atanáz z Alexandrie (okolo roku 318 n. l.) cituje časť Marka 12:29 so slovami „náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus hovorí“ v diele Proti pohanom, kap. 6, s. 7. V diele Vtelenie Slova, kap. 32.5, s. 53, cituje tiež Marka 5:7, čo je totožné s Lukášom 4:34. Atanáz cituje Marek 13:35, čo je totožné s Matúš 24:42, v diele Vtelenie Slova, kap. 56.5, s. 66. Hoci sa Atanáz pred rokom 325 n. l. neodvoláva na žiadne iné verše z Marka, po roku 325 n. l. sa odvoláva na mnohé ďalšie verše z Marka.

Laktancius (cca 303 – cca 325 n. l.) naráža na Matúša 14; Marka 6, Lukáša 9 a Jána 6, keď opisuje príhodu s piatimi chlebmi a dvoma rybami. V diele „Božské inštitúcie“, kniha 4, kap. 15, s. 115

Lactantius (cca 303 – cca 325 n. l.) naráža na Matúša 8, Marka 4 a Lukáša 8, keď hovorí o „posvätných spisoch“, ktoré učia, že Ježiš „prinútil vetry, aby ho poslúchali, more, aby mu slúžilo, choroby, aby ustúpili, a mŕtvych, aby sa mu podriadili“. Božské inštitúcie, kniha 4, kap. 15, s. 116

V nasledujúcej otázke sa dozviete, ktoré verše a časti veršov boli citované a ktoré nie.

Po Nicejskom koncile

Eusébiova Cirkevná história (318 n. l.), kniha 3, kap. 24, s. 152, rozoberá štyri evanjeliá: Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo. Nicene and Post-Nicene Fathers, druhá séria, zväzok 1, s. 152

Juvencus (r. 329 n. l.) napísal epickú báseň spájajúcu štyri evanjeliá.

Hegemonius (okolo r. 350 n. l.) vo svojom diele o Archelaovi (262–278 n. l.) cituje Marek 2:9 ako slová Ježiša v jednom z jeho prejavov v diele „Disputa s Manesom“, kap. 42, s. 217

Atanáz z Alexandrie (r. 367 n. l.) uvádza zoznam kníh Nového zákona v „Sviatočnom liste“ č. 39, s. 552

Hilár z Poitiers (355–367/368 n. l.) sa autoritatívne odvoláva na Jána, Lukáša, Matúša a Marka. V diele O Trojici, kniha 10, kap. 43, s. 193

„Synopsis Scripturae Sacrae“ (350–370 n. l. alebo 5. storočie) spomína Marka ako súčasť Nového zákona. Cituje celý úryvok z Marka 1,1–2.

Bazil z Kapadócie (357–378/379 n. l.) sa v Liste č. 8, kap. 7, s. 119 odvoláva na Marka 13:32 ako na slová Ježiša

Ambrosiaster (po roku 384 n. l.)

Cyril Jeruzalemský (cca 349–386 n. l.) sa odvoláva na Marka 1,1.4 ako na evanjelium v prednáške 3.6, s. 15

Cheltenhamský kánon (= Mommsenov katalóg) (cca 360–370/390 n. l.) sa odvoláva na každé zo štyroch evanjelií.

Ambróz z Milána (370–390 n. l.)

Amfilochius (–397 n. l.) cituje z Marka v diele Iambi ad Seleucum

Didymus Slepý (398 n. l.)

Asterius z Emesy (okolo 400 n. l.)

Sýrsky katalóg sv. Kataríny (okolo roku 400 n. l.)

Severian (pôsobil v rokoch 400–408 n. l.)

Epifanius zo Salamisu (360–403 n. l.) odkazuje na Markovo evanjelium. Panarion, časť 3, kap. 44, s. 345

Jeroným (347–420 n. l.) spomína každé zo štyroch evanjelií menovite v liste 53.9, s. 101.

Ján Zlatoústy (mučenícky zomrel v roku 406 n. l.) spomína Marka v Homílii 4, s. 20 (zväzok 10)

Chromatius (zomrel v roku 407 n. l.)

Orosius/Hosius z Bragy (414–418 n. l.) naráža na Matúša 26:47–50; Marka 14:43–46; Lukáša 22:47–48; Jána 18:3–9. Obrana proti pelagiánom, kap. 8, s. 124

Ján Cassian (semipelagián) (419–430 n. l.) Mark 9:23 je údajne citátom z evanjelia v diele Rozhovory opáta Paphnutiusa, kap. 16, s. 327

Augustín z Hippa (354–430 n. l.)

Mark z Eremity (po roku 430 n. l.) odkazuje na Marka

Polychronius z Apamey (pôsobil v rokoch 428–431) odkazuje na Marka 13:2

Teodoret z Kyrusu (biskup a historik) (423–458 n. l.)

Hesychius z Jeruzalema (-450 n. l.) sa odvoláva na všetky štyri evanjeliá

Speculum (5. storočie)

Proclus (412–485 n. l.) sa odvoláva na Marka 14:5

Dôkazy o heretikoch a falošných knihách

Apoštolské konštitúcie (375–380 n. l.)

Arianistický heretik Eunomius z Cyziku (cca 360–cca 394 n. l.) naráža na Marka 10:18 (len Boh je dobrý) Apologetický list, kap. 21, s. 61

Nestóriov „Bazár Herakleida“ (451/452 n. l.)

3. Najstaršie rukopisy Markovho evanjelia, ktoré máme k dispozícii, vykazujú drobné odlišnosti medzi rukopismi a jednu významnú odlišnosť, avšak žiadne teologicky významné chyby. Záver Markovho evanjelia predstavuje najvýraznejšiu odlišnosť medzi rukopismi v celom Novom zákone.

p45 Chester Beatty I (všetky štyri evanjeliá a Skutky apoštolov) (100–150 n. l.) (predtým sa predpokladalo, že pochádza z konca 2. alebo začiatku 3. storočia n. l.) (Mk 4:36–5:2; 5:16–26; 5:38–6:3; 2 písmená v 6:15; 6:16–25, 36–50; 7:3–15; 7:25–8:1; 8:10–26; 8:34–9:8; 4 písmená v 9:9; 9:18–31; 11:27–12:1; 12:5–8, 13–19, 24–28 [147 veršov]) Publikácia The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts obsahuje na strane 146 fotografiu, ktorá zobrazuje časť rukopisu p45. Na stranách 150–151 sa uvádza, že táto kópia bola voľnou parafrázou, v ktorej sa autor snaží vyjadriť myšlienku každej vety. V knihe „Všeobecný úvod do Biblie“ na strane 389 sa uvádza, že pôvodný zvitok mal pravdepodobne asi 220 listov, z ktorých sa zachovalo 30 listov. Šesť z týchto listov pochádza z evanjelia podľa Marka.

3. storočie – 1968 – Text Nového zákona

3. storočie – 1975 – Aland a kol. Tretie vydanie

3. storočie – 1998 – Aland a kol. Štvrté revidované vydanie

Koniec 2. alebo začiatok 3. storočia – 1999 – Úplný text najstarších rukopisov Nového zákona.

s. 84 Mk 2,2–5,8–9; 6,30–31,33–34; 36–37, 39–41, tiež Jn 5,5; 17,3,7–8 (6. storočie)

s. 88 Mk 2,1–26 (4. storočie)

Vaticanus [B] (325–350 n. l.), Sinaiticus [Si] (340–350 n. l.) a Alexandrinus [A] (okolo 450 n. l.) obsahujú celý Markov evanjelium.

Washingtonov kódex (4./5. storočie) zachoval celé Markovo evanjelium s výnimkou Marka 15:13–38.

V jaskyni č. 7 v Kumráne našiel Jose O’Callaghan papyrus datovaný do roku 50 n. l., ktorý by mohol predstavovať útržky Markovho evanjelia. Avšak v diele The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 8, s. 608, sa uvádza, že tento nález „bol vo veľkej miere odmietnutý odborníkmi na Nový zákon (porov. EBC 1:420–421, pozn. 1). Dôkazy, ktoré O’Callaghan predkladá, sú príliš útržkovité na to, aby boli spoľahlivé.“

Carsten Thiede tvrdí, že Marek 6,52–53 sa zachoval v jaskyni č. 7 v Kumráne ako zvitok 7Q5. Ide však o kontroverznú otázku, keďže väčšina konzervatívnych biblistov túto teóriu neakceptuje. Hoci aj jeho kritici pripúšťajú, že 7Q5 by skutočne mohol byť Marek 6,52–53, fragment je tak ťažko čitateľný, že väčšina odborníkov tvrdí, že nie je možné vyvodiť jednoznačný záver.

Bohairská koptská [Boh] 3./4. storočie

Sahidská koptská [Sah] 3./4. storočie

Arménčina [Arm] od 5. storočia

gruzínčina [Geo] z 5. storočia

Etiópsky [Eth] z cca 500 n. l.

Harclejská sýrčina [Syr H]

Viac informácií o raných rukopisoch Marka nájdete na stránke www.BibleQuery.org/Mark Manuscripts.html.

Otázka: Ktoré verše a časti veršov z Markovho evanjelia citovali autori z obdobia pred Nicejským koncilom (pred rokom 325 n. l.)?

Odpoveď: Pred rokom 325 n. l. cirkevní autori citovali približne 77,3 % veršov z Markovho evanjelia. To je 524,38 veršov. Inými slovami, z 678 veršov Markovho evanjelia boli citované všetky okrem 153,62 veršov. Verše a časti veršov, ktoré neboli citované, sú: Marek 1:4a (8/15 slov); 1:20 a nasl. (12/19 slov); 1:22 a nasl. (12/18 slov); 1:27 a nasl. (21/24 slov); 1:29a (6/17 slov); 1:30–32; 1:34; 1:39a (11 z 15 slov); 1:40; 2:2 a nasl. (5 z 16 slov); 2:13; 2:15; 2:16m (5, nie 7 z 12 slov), 2:17a (8 z 23 slov); 2:18a (9/31 slov); 2:23f (10/20 slov); 3:1a (9/14 slov); 3:6m (nie 5, 5, nie 5 slov); 3:13; 3:17–18; 3:19f (4/7 slov); 3:22–23; 3:26a (9/15 slov); 3:27a (6/26 slov); 3:32–35 slov); 4:1m (7 nie 6 9 nie 11 slov); 4:2; 4:3a (2/5 slov); 4:4a (2/3 citát); 4:5a (2/3 citát); 4:12m (1, nie 5, 11 slov); 5:15a (8/26 slov); 5:16a (11/18 slov); 4:21; 4:24a (3/15 slov); 4:30a (2 zo 14 slov); 4:34; 5:5f (13 z 19 slov); 5:8; 5:10f (1 z 11 slov); 5:12; 5:13m (nie 3, 10, nie 17 slov); 5:17m (2, nie 4, 3 slová); 5:18–19; 5:21f (5 z 21 slov); 5:22; 5:24a (4 z 12 slov); 5:31a (13 z 16 slov); 5:32; 5:33f (3 z 20 slov); 5:34a (5/20 slov); 5:35–36; 5:40m (nie 13, 7, nie 6 slov); 5:41m (nie 8, 7, nie 3 slov); 6:1a (3/15 slov); 6:3m (nie 5, 6, nie 16, 4 slov); 6:4a (5/25 slov); 6:7; 6:8a (3/21 slov); 6:10; 6:11a (3/23 slov); 6:14a (5/28 slov); 6:15a (9/15 slov); 6:17f (2/24 slov); 6:32; 6:34m (6, nie 11, 5 slov); 6:37–38; 6:41m (8, nie 12, 10 slov); 6:43f (4/10 slov); 6:44; 6:46–50; 6:51a (11/18 slov); 6:53; 7:6a (14/29 slov); 7:10a (2/19 slov); 7:17f (10/15 slov); 7:25f (6/19 slov); 7:26m (8, nie 4 9 slov); 7:27a (17/21 slov); 7:28a (5/18 slov); 7:29a (8/15 slov); 7:34m (nie 9, 3, nie 1 slovo); 8:1; 8:5a (3/10 slov); 8:7–10; 8:11a (8/17 slov); 8:31a (5/30 slov); 8:32m (nie 4, 5, nie 4 slová); 9:2a (7/28 slov); 9:5m (7, nie 6, 15 slov); 9:7a (8/20 slov); 9:9; 9:14a (5/15 slov); 9:15a (3/12 slov); 9:16–17; 9:18f (11/26 slov); 9:19; 9:22a (17/22 slov); 9:27f (2/11 slov); 9:29a (3 zo 14 slov); 9:31 a nasl. (17 z 26 slov); 9:32; 9:34 a nasl. (9 z 12 slov); 9:35a (8 z 19 slov); 9:38; 9:40–43; 9:45–46; 10:3a (2/8 slov); 10:5 a nasl. (9/14 slov); 10:14a (4/22 slov); 10:29 a nasl. (6/29 slov); 10:33a (10/25 slov); 10:45m (5 nie 5, 1 nie 7 slov); 10:46a (4/26 slov); 10:52; 11:7f (4/18 slov); 11:8a (9/16 slov); 11:17–18; 11:23f (15/31 slov); 12:1a (6/24 slov); 12:12f (4/20 slov); 12:13f (4/14 slov); 12:14a (5/39 slov); 12:18m (nie 3, 7, nie 4 slová); 12:23m (nie 3, 2, nie 4, 7 slov); 12:25a (5/16 slov); 12:26a (6/33 slov); 12:35a (12/16 slov); 12:36a (8/27 slov); 13:1f (13/19 slov); 13:4f (9/14 slov); 13:9a (12/23 slov); 13:10f (2/5 slov); 13:11as (1/6 citátu); 13:12; 13:13f (7/16 slov); 13:18; 13:27m (nie 15 2, nie 3 slová); 14:5 a nasl. (3/16 slov); 14:8a (9/16 slov); 14:10; 14:11m (nie 5, 1, nie 3, 6 slov); 14:12 a nasl. (27/36 slov); 14:13a (9/22 slov); 14:14a (1/24 slov); 14:17; 14:18a (8/21 slov); 14:25–26; 14:27m (5, nie 5, 7 slov); 14:28–29; 14:30a (13/21 slov); 14:32–34; 14:39f (5/9 slov); 14:44a (8/18 slov); 14:45–50; 14:53f (16/20 slov); 14:54–57; 14:61f (16/23 slov); 14:63 (7/12 slov); 14:65m (5, nie 12; 3, nie 3 slová); 14:66–67; 14:68f (9/20 slov); 14:69f (5/15 slov); 14:70a (13/21 slov); 14:72a (8/18 slov); 15:1a (12/23 slov); 15:2f (7/18 slov); 15:4m (nie 6, 4 nie 4 slová); 15:6–7; 15:9a (6/13 slov); 15:10–12; 15:14 a nasl. (6/15 slov); 15:15a (6/20 slov); 15:18a (4/8 slov); 15:19; 15:20a (14/20 slov); 15:21m (9, nie 5 5 slov); 15:22; 15:24–27; 15:29a (4/21 slov); 15:33; 15:34m (nie 11 2, nie 13 slov); 15:36f (8/19 slov); 15:37–39; 15:40a (7/24 slov); 15:41a (11/19 slov); 15:43a (16/27 slov); 15:45m (nie 2, 3, nie 5 slov); 15:46f (18/26 slov); 15:47 a nasl. (3 zo 12 slov); 16:1a (16 z 20 slov); 16:5a (3 zo 16 slov); 16:6a (4 z 22 slov); 16:10a (3 z 10 slov); 16:12m (nie 6, 1, nie 5, 2 slová); 16:13a (5/8 slov); 16:14a (1/21 slov); 16:15a (13/24 slov)

Bol citovaný každý verš alebo časť verša, ktorý tu nie je uvedený. Ďalšie informácie nájdete na stránke www.bibleQuery.org/Bible/BibleCanon/EarlyChristianNTQuotes.xls.